K chrámu som dorazil v osem ráno. Všetko bolo zatvorené a tak som tam bol len ja a tá stavba.
Fascinuje ma.
Zfascinovaný som vliezol do baru a dal si kávu.
Nebol som im tam po chuti. Videl som im to na tvárach, že nie som vítaný.
Som prekliaty turista, všade kam prídem.
Dopil som kávu a vyšiel na ranné slnko. U pokladne sa už vytvárala fronta ludí. Je zaujimavé, že turisti sú ako nejaký Mac Donald. Globalizovaný národ turistov.
Všetci vyzerajú rovnako a majú rovnaké okuliare a fotaky.
Prešiel som okolo a užíval si ten pocit, že s nimi nemusím stát tú frontu.
Išiel som z boku do chrámu.
Sadol som si dozadu, ako ked´ som chodil do školy, a díval sa hore. Obrovský priestor
chytený do spárov katedrály.
Miesto pre omšu je oddelené drevotrieskou od zbytku chrámovej lodi. Jednoduchý stôl a kríž povesený nad ním. Zopár lavic pre modlenie.
Príde muž a zapáli sviece. Za chvílu príde ten istý muž v kňažskom rúchu.
Začne hovoriť.
Uprostred reči sa opýta veriacich, odkial prišli. Kolumbia, Slovensko, Španelsko, Švedsko... Chcel som sa hlásit, ako kedysi v škole a vykríknuť - Česko!
Naštastie som držal hubu.
Kňaz potom všetkých pozdraví.
"Pokoj s vami..."
Pokračoval. Neformálne kázal a kázanie prerušoval krátkymi rozhovormi s veriacimi.
Dojalo ma to, aj ked´ som neveriaci pes. V tej chvíli som vedel, že toto asi má zmysel.
Kňaz zostúpil zo svojich cirkevných výšin dolu na zem k ľuďom a hovoril s nimi o ich živote a viere.
Prečítal zoznam zomrelých vo farnosti za posledný týžden.
Rozprával príbeh ženy na zoznamu, ktorá zahynula pri nešťastí, ked sa pokúšala zachránit niekoho iného. Jej sestra (alebo príbuzná) sedí v prvej lavici.
Kňaz hovori k nej.
Tá istá žena potom ide čítat´ z Knihy. Číta o Apokalypse. V polovine ju to zlomí a ide si sadnút. Niekto iný číta o Apokalypse.
Za drevotrieskou cvakajú spúšte fotoaparátov.
Podávame si ruky. Je koniec.
Idem von.
Fronta k pokladni sa už obtáča okolo katedrály.
Môžete ísť výťahom až hore! Skoro až do neba...
