9.7.2009
Saturnin nadhodil zaujímavú tému a ja netušiac, že sa stanem svedkom zázraku som znudene odpovedal, že doteraz sú známe základne konspekty a variácie básni a že aj tak skoro nik nepríde s čímsi novým. Saturnin sa zamyslel, upil si výborný Muškát Otonel 2006 zasnene sa pozrel na obzor a tichým hlasom začal rozprávať. To čo som počul, ma šokovalo natoľko, že úvod som nezachytil na záznam / vďaka bohu za mobil so záznamom /. Ale ten Vám doplním s pamäti. Tu je prepis toho najčudnejšieho monológu ktorého som bol svedkom.
Saturnin, voľná tvorba
Ja zažil som trápenie, no nevypoviem svetu
že hrozné a strašné je v krutosti, bolesti,
v samote prázdnoty osamoteného dychu
čo hrozné je tak, že nevypovieš vetu,
ktorá by bolesti opisu pomohla
a sama sa nestala trápením samotným...
Hoc sama o sebe je bolesť ničím,
len samy bolesti dávame silu.
No bolesť hroznejšou stane sa v momente
keď ženu ktorú znáš, strácaš už navždy,
strácaš jej dych a strácaš jej silu
navždy si stratil a pochopil zrazu,
že viac nenazveš ju milou ...
Každý tu bolesť, aspoň raz zažil,
bolesť čo trýzni a bolesť čo ťaží.
Nehodní poznania, ktoré Púškyn našiel
sa samy vrháme hneď k plným fľašiam,
bo bolesť, po alkohole baží
no duša vie, že to len na chvíľku stratí,
ta bolesť osteň čo vnútro drása
a vnútro sa pitím k radosti vráti
a tým bolesť menšou sa stáva a nakoniec sa stratí.
Tak prejde čas, a bolesť už nie je,
bo vyhĺbila ranu, čo plná je hnisu
čo otrávi srdce no nebolí už viac.
Nám zaplavila telo, lebo to šťastné už ani nevedelo, že bolesť bola....
zdá sa byť etická tá jednoduchá cesta, čo bolesť odplaví no telo vám trestá
to telo zničené zápachom hnisu, čo jatrí bolesť v nás, ...
bo ublížili nám, či len našemu egu?
nám bez pohany, či radšej riecť, že bez bázne a hany?
Alebo idete, životom bez citov,
to čo raz bolelo, ostane ukryto
ukryto vo vnútri, kde mráz halí city
bo čo raz zamrzlo to sa lepšie cíti
a mi sa meníme na cinické vrany
Čo s chuťou vyďobú aj oči slepca pokiaľ je osoh okamžitý...
Či radšej láskou naplniť zas telo,
tou láskou plnou, úžasnou a skvelou?
Ak spravíme to v dobrej viere znova.
a znova uveríte že svet je ríša snová,
stratiť však môžete len jednu maličkosť.......
že bolesť tá , nanovo zjatrí rany
naplno a kruto vráti sa a raní
a k žitiu neprivedú vás už žiadne tela snahy
bo každý kto ako je udatný keď láska vchádza znova
sťa hrdina či rek či Achilles sám, utečie radšej než ublížia mu znova,
utečie radšej pred bolesťou za kopce,
len čo mihne sa ten záblesk zúfalstva,
že samota si nás pripíše na zoznam...
Každý kto pamätá a ublížiť dovolí
každý kto pripustí, hoc proti svojej vôli
každý čo šancu dá vzniknutiu bolesti,
nech kliatbu nesie si, hoc kliatbu neresti,
či kliatbu zúfalstva ak to tak nastane,
že bolesť spôsobil úplne vedome...
nech taký tvor, už nie je človekom
by všade videli že on bol dôvodom,
že kdesi srdce trpí a len jeho vina je
že bolesť nestratí nikdy viac tie jeho stupaje.
Nech nikdy viac nemôže, tú bolesť prekonať,
by bolesť sŕdc nemohol pochovať,
by hlasy nárekov v ušiach mu zneli
by jeho srdce, diabli v pekle znali,
bo srdce to, nech je to jasné
len v ohni pekelnom zaskveje sa jasne....
