Dnes, po dlhom čase, zacielim pozornosť na svojho priateľa. Stala sa mu taká zvláštna príhoda. Uvedomenie si výnimočného okamihu. Opakujem, pochopenie jediného komplexného uvedomenia si seba. Je to uvedomenie si seba samého, v určitom momente, priestore a čase. Lebo spätne by to bol zostup, je vedomie toho čo viem, len odpoveďou na otázku som naozaj len to čo som? Tieto okamihy prepojenia v čase, vesmíru, života, na molekulárnej úrovni, Je jav a stáva sa nám bežne, len tomu nevenujeme pozornosť, lebo nie všetci si pamätajú to čo ja. Viem vysledovať okamih na základe jeho hodnoty, ktorá sa rovná hodnote toho čo som stratil.
Sediac so Saturninom nás napadlo, že by sme mohli skúsiť meditačnú chvíľku. Dočasne spájať myseľ, je vraj dar od diabla, ale prečo nie. A ja som v tom momente pochopil, celú krásu a obludnú veľkosť prepojenia harmónie a sily. Lebo ak raz nabehnete na kolobeh energie zvaný život, stále menej a menej sa vám zdajú dôležité prejavy konzumného života. Lebo konzumný život, doteraz vyprodukoval, len stále viac a viac a viac príkladov, že je to hydra, ktorá sa musí živiť sama sebou, inak by už v ďalšom cykle, umrela od hladu.
Trocha zložitá veta. Však. Skúsme to inak. Môj život je komplexne založený na zvrátenej logike, že neklamem. Veľmi, veľmi dlho mi trvalo pochopiť, že neklamem sebe. A ako si myseľ uvedomelá svojbytnosti prizná ozajstné ja, ja tak silné, že pretvára realitu ako vosk, uvedomí si, že je? Jediným spôsobom. Že vraví pravdu. Ale ako si takáto myseľ odpovie? Nepremýšľajte. Robte to čo ja, nechávajte si odkazy v čase. Niekedy ľuďom v živote niečo predpovedám. Ale zvyčajne, len z jedného dôvodu, aby sami posúdili, či to pravda bude, alebo nie, nie kvôli mne, ale kvôli nim. Prečo? Vyšlem si otázku. Lebo ak sa niečo v živote toho človeka odohrá čokoľvek, súvisí to z otázkou, ktorú som vytvoril. A on mi ju prinesie... prinesie mi paradoxne odpoveď. Lebo ak viete všetko, neviete len jediné... odpoveď, ktorá v danom čase, dáva zmysel...
Lebo čo je náš svet vlastne zač?
A, ste človek, ktorí umiera strachom... Umierate strachom, lebo sa bojíte, že stratíte, strácate, stratili ste veľa
B, ste človek, ktorý horí vierou, ale viera plodí jednu potrebu, palivo, hmotu ktorú spálite
C ste Nihilista, pacifista, prijímate ako hinduisti to čo príde a to čo prichádza jemnulinko filtrujete a prežívate ako veľryby.
D, ste človek, ktorému sa darí? Na špičke evolúcie? Ste prvým zubom hydry?
E, ste človek čo počúva šepot vetra, spievajúceho ódu na radosť, pri naj, naj, naj orgazme života.
Možno vidieť kto sme ani nie je dôležité, možno je dôležitejšie vedieť čo sme, lebo pochopenie vlastnej existencie, je moment, ktorí poznajú mnohí ale cestou za ďalším jedinečným okamihom, prepadli strachu a zľakli sa : čo ak toto nie je cesta? A pritom krokom, k ďalšiemu jedinečnému okamihu života je pocit reálneho sna v nereálnom svete.
Viete čo je základom meditácie? Uvoľnenie, uvoľnenie ktoré Vás dovedie, do sveta medzi svetmi. Je to svet, ktorý je reálny v úrovni alfa, ako tomu vravia ľudia, ktorí sa meditácii venujú. Ja len dokážem meditovať, 24 hodín denne. Som paradox svojho života, snívaním, premietate do sveta vlastnej existencie, informácie o tom, kto ste... Ak nespíte zabíjate sám seba, lebo len v spánku sa telo môže regenerovať. Ja ako paradox nepovažujem spánok za dôležitý. V spánku sa regeneruje telo. Ale aj potvrdzujete to čo o tom tele viete.
Keď som prvý raz pochopil, že dokážem, vypnúť svoj svet a počúvať ostatné svety, bez toho aby som sa v svojom niečoho vzdal, bolo to úžasné. Spoznával som nový svet. spoznal som svet, kde som na požiadanie dostal čo chcel, ale ľudia zabúdajú, že žiadajú aj v duchu... Ja nie. Vravím tomu, vyslať pocit, jedinečný pocit, ktorí presne označuje čo chcete. Spoznal som nádherný svet, kde nepotrebujete slová na to, aby ste ho opísali, lebo opisovať niečo pocitové, je nemožné. V mojej prítomnosti, dokážem s niektorými ľuďmi, definovať určité pocity ktoré aj naďalej znamenajú pocit danej osoby ktorí sa stáva pocitom obohacujúcim môj svet. Ale sú to . Energiu spoločného opisu nepopriete. Hlavne ak ten pocit je spoločný, bol tam, je tam, bude tam. Ja si ho len viem nájsť kedykoľvek. Moje súkromné poznámky k pocitom ich opisov vlastných pocitov. Čím viac o tom tele viete tým je silnejšie a čím je silnejšie, krajšie, pohodlnejšie tým viac menej spím, tým viac sa opotrebovávam,
Neviem koľkí z Vás poznajú meditáciu, ja som to nikdy nevedel, pre mňa spôsob a postup, neboli pochopiteľné. Ja som si to musel vyskúšať sám a až spätne som pochopil, čo to bolo. Potom som prišiel na to, že to čo som stratil posledným úderom srdca, to ma úž nebolí, lebo srdce je sval poháňaný nádejou. To robím, dokážem Vás napumpovať nádejou. Len otázkami a odpoveďami, ak mi položíte otázku na ktorú vám úprimne odpoviem. Ak ste človek, ktorému som niekedy klamal, musím odpovedať úprimne. Ak ste človek, ktorý mi klamal, nikdy sa už na nič neopýtam, a vy mi do konca svojho života smiete položiť len 3 otázky, potom ma už nebudete môcť ani manipulačne osloviť. Nevedel som ako to opísať, ale skúsme to opísať tak, ako to zažila osoba, ktorá presne vedela o čo ide : Trikrát prišiel, zjavne sa chcel vyvrieskať, no vždy si rozmyslel, že to robiť nebude, lebo som cítila, že mám argumenty. Ak to chcete opisovať, ako duševnú prevahu argumentov, OK, váš problém, ja to nazývam pravdou.
Môj svet má však jeden malý problém, príliš často sa mi míňajú ľudia, ktorí by kládli otázky... Niekedy je to smutné, že ľudia okolo Vás onemejú, a ešte smutnejšie je, ak jediní spôsob, ako so mnou, dokážu komunikovať je sms, lebo by nezniesli priamy stret s otázkou : V tomto a tomto, bola lož? A tu vzniká niečo úžasné, vravel som im, že odpovedať, budem úprimne, ale neveria mi, preto majú strach, že sa opýtam... No ja sa už nikoho na nič pýtať nechcem.... A pokiaľ možno, hlavne sám seba ....
Neviem koľký z Vás, vedia meditovať, ja som to nikdy nevedel, nechápal a nerozumel tomu, preto večer keď zaspávam, myslím, len na jedno, vedomý si vlastnej lži prosím, aby som neklamal a aby mi všetci, radšej vraveli pravdu. Len pravdy typu : Zdochla mi koza, nech tebe skape tiež nemusím počúvať.
Teším sa na deň, keď sa ráno znova prebudím a úprimne zaželám sebe, uhlíkovej forme, že jej prajem krásny deň a pred očami svojho tela, každodenne umieram, a zlosť ma pochopí vtedy, ak niekto neprávom kydá na toho muža, čo dobrovoľne odišiel... Buď zbohom Saturnin....
A ja verím, že zo dňa na deň, je v srdci lásky viac a viac, že ďalší deň bude znova menej bolestný, ako bol dnešný... Lebo po jedinom túžim stále viac, cítiť rytmus srdca čo s mojim srdcom bije, no neubližuje mu, ale pomáha....
