Minulí rok na jeseň som svojmu otcovi pomáhal v záhrade. Bol to jeden z tých pekných jesenných dní, keď slnko hreje ako na konci leta, no vzduch už nie je tak horúci. Vzduchom sa niesla príjemná vôňa zo susedovej udiarne. Vo vzduchu voňalo drevo z novej terasy, ktorú sme dokončili, vôňa domáceho vína, ktoré sme si naliali po dni strávenom na záhrade. Vtedy mi otec povedal, ako mu je ľúto, že som stratil sám seba. Aký je sklamaný, že som na všetko a všetkých zanevrel. Bránil som sa, že to množstvo zrady ktoré som zažil, ma ťaží a neviem sa zbaviť pocitu, že sa môj život skončil.
Možno preto, že alkohol inak nepijem, ale s ním som si pripil, lebo to bola jedna z vecí, ktoré nás v tom momente spájali, možno preto, že sme celí deň pracovali a ja som na obed uvaril len niečo ľahké, možno preto, že vo vnútri som bol prázdnejší, ako strapce hrozna v tom roku, možno pre to všetko, som začal rozprávať. Zo začiatku utiahnuto a zahanbene no po treťom pohári už uvoľnene. A bolo toho toľko. O tom aké to bolo, prísť o zázemie, a spoločenské uznanie, manželku a zázemie o firmu ktorú som budoval od skončenia školy.
Počúval ma, on ktorí bol pre mňa vždy vzorom. Vzorom ktorí sa nesťažoval, vždy sa snažil pomáhať, on ktorí vždy vedel poradiť a svojim pragmatickým myslením, vždy našiel cestu. Nechal ma rozprávať, nič nevravel a keď som skončil, opýtal sa len či si naozaj myslím, že si niekto bude o pár rokov pamätať, kým som bol. Ta otázka sa ma dotkla. Začal som vymenúvať firmy ktorým som pomohol, vynálezy pri ktorých zrode som stál, myšlienky ktoré zmenili spôsob ktorým sa dívame na svet, spoločnosti ktoré som pomáhal rozbehnúť, ľudí ktorým som pomohol...
Nechal ma dohovoriť asi videl, že to potrebujem povedať. Keď som skončil, znova sa ma opýtal, či si naozaj myslím, že si práve to budú ľudia o niekoľko rokov pamätať. A názorne my vysvetlil, ako to myslel. Tvoje firmy skončili, už dnes je každému jedno, prečo sa to stalo, tvoji konkurenti už zaujali tvoje miesto. Dnes sa o teba zaujíma už len banka. Ak tu budeš sedieť a premýšľať o tom, kto si bol, čo si mal, koho si poznal a kto ťa počúval, budeš tu rovnako sedieť aj o niekoľko rokov a stále to bude len smútok za tým čo bolo. Tvoj život skončí a nič nové ti neprinesie. Ak však nájdeš odvahu začať odznova, možno rád zabudneš na všetko čo si mal, lebo aj keď ti to nevravím, si šikovný a vieš sa učiť, možno sa dostaneš ďalej, ako si bol.
Nepovedal veľa, povedal len svoj názor a ja dnes premýšľam práve nad tým, že tento víkend je dôvodom prečo píšem túto domácu úlohu. Jeho slová mnohé zmenili. Možno som to vzal vtedy až príliš doslovne, ale rozvinul sa predo mnou nový život. Aj napriek tomu, že angličtinu neovládam a možno práve pre to, som sa vybral inam. Učím sa, podobne ako mnohý nový jazyk a rovnako ako oni hľadám svoje miesto pod slnkom. Jedno ma však trápi. Ja som kráčal za svetlom svojej hviezdy a jeho som už nestretol. Videl som ho až v deň pohrebu. Zomrel tento rok na jar. Nepovedal som mu, že som začal odznova, nepovedal som mu, že som začal znova snívať. Nepovedal som mu, že znova snívam o nových strojoch a zdrojoch, o tom, že teraz viac ako predtým túžim vedieť anglicky tak, aby som tu mohol začať študovať. Ale hlavne som mu nepovedal, že jeho slova mi pomohli nájsť si sem cestu. Cestu do krajiny, ktorá originalitu uznáva a nezosmiešňuje ju. Vlastne si z toho posledného dňa kedy som ho videl, pamätám len jeho tvár. Ten pokoj, tu tvár, ktorú neznačila bolesť, možno aj on kráča niekam do neznáma. Konfúcius mal v jednom pravdu. Osud je cesta a niekedy kráčaš správne aj vtedy, keď pred cestou utekáš.
