- ako ma dostali ruské pesničky

-------------------------------------------------
Naši šéfovia najvyšší, nášmu srdcu ale samozrejme najbližší, sa onehdy pýtali, ako sme na tom so znalosťou ruského jazyka. Dôvod otázky nám síce ostal záhadou (ktovie, možno nás budú za nedostatočné výkony deportovať na gulagy) avšak pripomienky Puškinových pamätníkov neostali bez následkov. Mne pridelili krycie meno Ruslana a kolega mi požičal CD s hitovkami Rossia a Ukraina 2004. Strávil tam v priebehu minulého leta dovolenku s rodinou a priniesol si so sebou muzičku, ktorá mu bude ten krásny čas naveky pripomínať. Predmetné CD som si skopírovala (týmto Vlada pozdravujem a zo srdca mu ďakujem).

Ako som počúvala ruské pesenky, zaujalo ma niekoľko skladieb za sebou, ktoré boli zjavne od rovnakého interpréta. Hlas výrazne mužský, texty rozhodne ženské (boli napísané v prvej osobe jednotného čísla ženského rodu). Aj napriek tomu, že všetky jeho/jej skladby zneli dosť senzusovsky, nemohla som si pomôcť, musela som si ich vypočuť niekoľkokrát, stále dokola. Texty piesní ma natoľko chytili za srdce, až som si sadla k internetu a pokúsila sa nájsť speváka/speváčku podľa refrénov. Chvíľu to trvalo, ale našla som, čo som hľadala (a môžem vám povedať, že po tejto skúsenosti už pre mňa internet v latinke nie je tým, čím býval).

Speváčka, ktorej texty si ma tak získali, sa volá Verka Serďučka (Верка Сердючка). V skutočnosti ide o Andreja Danilka, mladého speváka z Ukrainy, ktorý sa za Verku prezlieka. Chalanisko má naozaj úspech, je dokonca ukrajinským národným umelcom. To, že sa muž prezlieka za ženu, aby spieval o láske, ma nijako zvlášť neoslovilo, ani neznechutilo, len som si stále nevedela vysvetliť, prečo sa mi tie jeho texty páčia. Sú veľmi jednoduché, priame, v podstate by sa dalo povedať, že sú to naspievané klišé o láske. No uznajte, napríklad tento:
Если я скажу – «Не нужна мне любовь», Ты мне не верь, ты мне не верь. Если я скажу – «В моей жизни ты ноль», Ты мне не верь, я прошу мне не верь. Мне так нужна любовь твоя, И ты об этом знаешь, но молчишь!
Pre ruštiny neznalých, Verka spieva:
Ak ti poviem "Nepotrebujem lásku", never mi, never mi, ak ti poviem "Nič v mojom živote neznamenáš", never mi, prosím, never mi. Tak veľmi potrebujem tvoju lásku a ty to vieš, no mlčíš.

Text mi prišiel ako "kvá kvá kvá" a predsa som ho nevedela dostať z hlavy a musela som si ho púšťať znova a znova. Po doslova niekoľkých dňoch počúvania som si konečne uvedomila, že to, čo ma oslovilo, bola úprimnosť a priamosť textov. Nie sú síce umeleckým vrcholom, ale vystihujú presne to, čo si, podľa mňa, myslí každý z nás. Stále sa hráme na to, ako veľmi sme nad vecou, na to, ako sa nás nič nedotýka. Na to, ako sme v pohode, hoci v pohode nie je nič a my už vôbec nie. V jednom texte spieva: "Noc nie je nocou a deň nie je dňom ... je mi tak ťažko bez teba, ktovie, možno je to láska ... bežím od teba preč a uvedomujem si, že bežím sama pred sebou ... ty bežíš preč odo mňa a nevidíš, že vlastne utekáš sám pred sebou ... srdce ma bolí, zdá sa, že je to naozaj láska ... ale nikto okrem nás nám pomôcť nemôže ...

Keď som počúvala Verkine pesničky, mala som pocit, že hovorí veci, ktoré si niekde vnútri myslí každý z nás, ale v podstate ich nevieme povedať. A uvedomila som si iróniu toho, že Andrej sa musel prezliecť za ženu, aby mohol priamo povedať, čo si myslíme všetci.

Samozrejme, ďalšia vec, ktorú som si nevyhnutne musela uvedomiť, je, ako dobre niekedy znejú texty v cudzom jazyku, aj keď po preklade do slovenčiny je to des. Ak láskou sklamaní sedíte v aute a spolu s rádiom si spievate "tájd i-is háj badajm hóldi nón, ájmgona bí jor nambruan", pravdepodobne by vás text "príliv stúpa, ale ja sa držím, budem tvoja jednotka" zas tak veľmi neoslovil. Ale, ako vraví Saška, NEVADÍ :).

Prajem vám všetkým pekný deň, poťažmo týždeň. Odchádzam spievajúc si "A my tancújem čitu dritu".