Žena, slovenský štandard. Život si riadi sama a na riešenie problémov využíva mágiu, drzosť a tvrdohlavosť. Zoznam autorových rubrík: Sexíček, Vzťahy, Ťažké ezoterično, Súkromné, Nezaradené
Včera sa Sašena bola baviť vonku so svojimi kamoškami. Jednej z nich sa veľmi páči chalanisko (inak, žiaden div, je to VÁŽNY hezoun, typ telocvikár) a chcela sa s ním stretnúť. A tak mu poslala SMS s textom "Sme tam a tam." A on jej odpovedal "Dobre". Keď sa presunuli do ďalšieho podniku, na radu Sašky poslala ďalšiu SMS s textom: "Príď za nami do Medúzy". A chlapík prišiel.
Už dávno som sa naučila, že nič nie je dostatočne jasne naznačené, kým to nie je rovno povedané. Ak chcem, aby ľudia okolo mňa dostali správu, ktorú chcem odovzdať, nemá zmysel naznačovať trocha, nemá zmysel naznačovať trocha viac, nema zmysel naznačovať veľmi. Treba im to proste povedať. Vždy ma udivovala logika žien, ktoré v snahe naznačiť partnerovi, že sú nespokojné, prestali sa s ním baviť. Nemá samozrejme zmysel siahodlho, celé hodiny rozoberať môj postoj, jeho postoj, náš postoj, ich postoj, postoj voči ich postoju a pocity s tým súvisiace. Ale jednoduché "zlatko, fakt ma naštveš, ak zasa zabudneš na moje narodeniny" by stačilo.
Na Exprese mi hrajú Erosa Ramazottiho, za sebou mám kopec práce, nálada je neskorá, hudba romantická, kofeín farbí oči na červeno a ak sa ku mne ešte raz ozve niekto po anglicky s francúzskym prízvukom, vyškriabem mu oči. Zdá sa, že je správny čas dať si pauzu.
Máme so Saškou dvoch známych, voláme ich Vašek a Jíra. Ak sa nám podarí ísť s nimi na večeru, zakaždým sa náš život na nejaký čas zmení. Tak Vašek, ako Jíra, sú proste v pohode. Je úplne jedno, v akom som stave, keď sa s nim stretnem. Než sa rozlúčime, zlepší sa to a keď sa lúčime, už mi chýbajú. Lúčim sa s nimi v radostnom očakávaní toho, že ich znova uvidím. Nehovoriac o pocite mierneho vafancullizmu, ktorý sa im podari do nás aspoň na nejaký čas naštepiť :). Jírova průpovídka "Co řešíš? To NEŘEŠ!" mi pomáha prežiť v relatívnej pohode niekoľko ďalších dní.
Prednedávnom som na Exprese počúvala večernú diskusiu na tému "Môj priateľ maľuje akty". Začiatok mi ušiel, takže možno nebudem úplne presná, ale ak som to správne pochopila, poslucháčka menom Tamara napísala mailík, v ktorom sa sťažovala, že jej priateľ maľuje akty a že jej to pripadá nemorálne. Pravdepodobne chcela vyjadrenie od ostatných poslucháčov, čo si o celej veci myslia a očakávala, že bude súhlasné s jej názorom. Tak poslucháči, ako redaktori sa vyjadrovali v zmysle, že im na maľovaní aktov nepríde nič amorálne, veď akty sú pekná vec a vôbec. Mám pocit, že na to Tamara odpísala ďalší e-mail, v ktorom odkázala reagujúcej poslucháčke úžasné posolstvo v zmysle: "Som zvedavá, čo by si vravela, ak by to bol Tvoj priateľ".
Vždy ma zaráža, ak si niekto myslí, že keď sa rozvedie, začína nový život a jeho predošlé chyby prestanú existovať. Že si nájde nového partnera, alebo partnerku a všetko bude zrazu dobré, lepšie, najlepšie. A najmä, ak si myslí, že môže nechať za chrbtom tak bývalé manželstvo, ako "bývalé deti".
Predvčerom večer sme si ako obvykle boli posedieť na jednom z miest, kde robia dobrú kávu a dobré mojito. Saška došla trocha neskôr a kým som na ňu čakala, počula som, ako sa pri vedľajšom stole bavia dve pipenky. Ich rozhovor sa točil okolo OST (Objektu Sexuálnych Túžob) tej blonďatej, ktorý je v ostatnom čase akýsi vyťažený. Nevolá jej, nemá čas. Keď zavolá ona jemu, nemôže hovoriť, alebo ani nezodvihne telefón, ak sa nakoniec stretnú, je celý unavený, pretiahne ju a po odchode sa jej neozve, kým ho sama nekontaktuje.
Mám známu, ktorú manžel psychicky tyranzuje. Snaží sa od neho aj s deťmi odísť, ale žijú v malom meste a nie je veľa možností, kam sa schovať. Nemôže opustiť prácu a deti chodia do školy. On ju prenasleduje a vyhráža sa jej, že ak mu vezme deti, zabije ju. Že ak na neho podá ďalšie trestné oznámenie, podpáli dom jej rodičov. Že ich vyzabíja všetkých, celú jej rodinu.
Sedeli sme dnes so Silviou. Je nešťastná a deprimovaná, pretože jej Drahý najdrahší sa akosi nevie rozhýbať. Viete, Drahý najdrahší je tak trocha ženatý a (ako inak) tak veľmi nerozhodný. Silvia už na neho štyri roky čaká, robí mu morálnu podporu, chápe jeho depresívne stavy, keď mu manželka nerozumie, keď mu unavenému a vystresovanému z práce a "z toho všetkého" poriadne nestojí, keď na všetky prikázané aj povolené sviatky trávi čas s rodinou, zatiaľ čo ona si môže doma pripiť maximálne tak so svojím odrazom v zrkadle. Čaká na neho, pretože je presvedčená, že ju Drahý najdrahší miluje a chápe ho, pretože ten nešťastník to proste nemá jednoduché.
Už som písala, že muži na Slovensku idú pri balení žien len do istých šancí. Bohužiaľ, netýka sa to len mužov a netýka sa to len balenia žien, je to taký náš všeobecný vytrasený syndróm strachu z neúspechu. Čo ak to nevyjde, čo ak sa to nepodarí, čo ak sa strápnim. Nemám na mysli skákanie z ôsmeho poschodia, ani vyťahovanie mačiatok z horiaceho domu. Ide mi o strach žiť podľa seba, prejaviť svoje ja, ukázať ostatným svoje potreby a túžby. Nebáť sa povedať, čo chcem, nebáť sa urobiť, čo považujem za správne, alebo čo ma jednoducho poteší.
Kde kto vykrikuje a požaduje obmedzenia, alebo zákazy. Používajú sa termíny "dobrý" a "zlý", ktorými oddeľujeme kto a čo „má nárok“. Ak začneme jednoduchými vecami, kradnúť je zlé, pomáhať je dobré. Zabiť je zlé. Nevera je zlá. Zakážme teda zabíjanie, kradnutie, neveru. Zakážme zbrane, pretože ohrozujú ľudí. Zakážme interupcie, pretože zabíjajú nenarodené deti.
Ľudia si často zamieňajú lásku s romantikou. Ak si robím srandu a odmietam romantické volovinky, ľudia predpokladajú, že (ako sa niekto vyjadril v diskusiách) fikám prvú ligu. Poznám sa dobre, žijem so sebou už tridsať rokov, viem, že som pragmatik a zvieratko a ani trocha sa za to nehanbím. Ale odmietanie romantiky neznamená odmietanie lásky.
Ak ste manželom, ktorý sa rozhodol vymeniť život manželský za život mládenecký, dám vám dobrú radu. Dajte svojej žene všetko, čo bude chcieť, pretože to nakoniec získa aj tak a vy na tom budete len horšie. Môžete skončiť bez peňazí a vo väzení a svoje deti už nikdy neuvidíte. V boji so ženou nemáte šancu, nech vymyslíte akúkoľvek stratégiu, ONA vymyslí lepšiu.
Mám známeho, je to milý a šarmantný muž, ako sa hovorí, v najlepšom veku. Žije sám, športuje (ale nie príliš), rozvíja sa duchovne (tiež primerane) a je žiadaným spoločníkom žien, s ktorými sa stretáva (a že ich stretáva dosť). Vie dať každej z nich pocit, že v danom momente chce byť práve s ňou, že ju naozaj počúva a že mu na nej záleží. Ak sa debata stočí na sex, vie zažartovať a nie je oplzlý. Ak sa bavia o emóciach, je chápanlivý a tolerantný. Pri tom všetkom si dokáže udržať dostatočný nadhľad a odstup. A všetka tá jeho slušnosť, ochota a tolerancia mu spôsobuje samé problémy.
Vždy sa nájde nejaká tá dobrá duša, ktorá vám rada prezradí, aký máte problém. Nemám na mysli chlapa, ktorý povie, že ženská je nervózna, pretože "má krámy", alebo "potrebuje pretiahnuť". Ide mi skôr o ľudí, ktorí radi zhodnotia, že niekto v ich okolí je príliš veselý, príliš smutný, príliš otvorený, príliš uzavretý, príliš tichý, príliš ukecaný. Takto určujú hranice toho, čo je norma a čo je mimo normy, pričom oni sami sú samozrejme tak akurát. A viete čo? Jediné, čo sa s nimi dá robiť, je kašľať na nich.
Dnes mi volala Martina. Už niekoľko rokov je vydatá a ako sa hovorí "naporiadku". Má dve deti a milého, inteligentného manžela, ktorý, pokiaľ ide o vzťahy, je trocha ťuťmák. Empatia je mu vzdialená ako lesbičke kondóm, sladké a romantické reči práve tak. Ten ťuťmák, ktorému pred rokmi povedala áno, ju ale miluje, stará sa o ňu a o deti, pomáha v domácnosti a rodina je pre neho na prvom mieste. A teraz mi Martina zavolá, aby mi povedala, že svojho muža už nemiluje a nemôže s ním byť šťastná a preto sa rozhodla dať rozviesť.
Ak je žena rozumná a trpezlivá, môže postupne obrúsiť mužove spôsoby. Naučiť ho vyzuť sa, keď príde zablatený domov, nevravieť jej priateľkám, že sú sprosté (nech už si pri pohľade na ne myslí čokoľvek) a neprdieť pri stole. Veď ak mužovi na žene záleží, môže kvôli nej upraviť niektoré svoje prejavy a malý ústupok v niečom, čo pre nás ani nie je podstatné, môže znamenať veľa pre toho, koho milujeme. Čo ma ale zaráža, je neuveriteľná viera žien, že nech je muž akýkoľvek, podarí sa im ho zmeniť.
Silvia žije už tri roky s priateľom, ktorý cez deň pracuje, potom príde domov, na rozdiel od nej nemá koníčky, nemá záľuby. V práci sú obaja do šiestej, po príchode domov si navaria, najedia sa, riady seknú do umývačky a on hupky na gauč pred telku. Do mesta sa vytiahnuť nenechá, do prírody neide, knihu si neprečíta a načo ísť do kina, veď v telke dávajú Komisára Rexa. Potom večer v posteli "lehne a víc se nehne". Raz za dva týždne jej poskytne "oral pleasure" a potom nežné lenivé šuch-šuch. K inému ho nedokope, pretože tak, ako vo všetkom, aj v posteli je ich apetít rôzny.
Počúvam svoju známu a nevychádzam z údivu. Povedali by ste, že má neuveriteľnú smolu na partnerov, jeden horší než druhý. Proste sa jej nedarí, nech robí, čo robí. Počúvam, ako ju osud tresce, idem z toho do kolien a mám chuť poriadne ňou zatriasť, aby jej z hlavy vypadli tie svorky, ktoré jej asi zabraňujú v prístupe kyslíka do mozgu.
V Taliansku je stále viac takzvaných "mamonni", mamičkiných maznáčikov. Sú to muži, ktorí ostávajú slobodní a majú problém s nadviazaním dlhodobého vzťahu, pretože žiadna nie je taká dobrá ako ich "mamma". Žijú síce sami, ale stravujú sa pravidelne u mamičky, ktorá je pre nich jedinou dokonalou ženou na svete.
