Zlatko, vezmi si ma, podvediem ťa

Silvia, hoci nespokojná, drží ako suchý zips a vraví si, že veď ho má v podstate rada a čo ak to s nikým iným nebude lepšie, veď sa vlastne nemá tak zle. A hryžúc si nechty lačno obzerá zadky kolegov v práci. Z času na čas dostane zo všetkej tej nespokojnosti menší hysterický záchvat, ale on ju pekne rozumne nechá, nech sa vykričí, potom ju potľapká a povie, "No poď, ty moj škrečok". On viac nepotrebuje a ona viac nedostane.

Tak Silvii, ako každému inému je jasné, že ak aj ich vzťah nie je dokonalý, nie je ani zlý. Veď je to naozaj dobrý muž. Primerane zarába, nebije ju, neháda sa s ňou, má ju rád a ona jeho tiež. Nie je to taká tá vášnivá láska, pri ktorej sa vám točí celý svet. Ani taká tá priateľská láska dvoch ľudí, ktorí si rozumejú aj bez slov a zdieľajú spoločné hodnoty. Je to tolerantné súžitie dvoch ľudí, ktorí už dávno nabehli na svoju rutinu.

Možno sa pýtate, o čom točím, čo tu kritizujem, čo sa mi na takom normálnom vzťahu nezdá. Nuž, nezdá sa mi to, že obaja majú menej, než 30 rokov a už teraz žijú život bez vášne, ktorý vyhovuje iba jednému z partnerov (a len náhodou je to žena, v rovnakej pozícii je aj mnoho iných mužov a žien). Nie sú svoji, ešte stále majú čas premyslieť si, či chcú žiť takto do konca svojho života, alebo si radšej nájsť iného partnera, partnerku, s ktorými ich budú napĺňať rovnké zážitky. Namiesto toho jej on navrhol, aby si kúpili byt. A ona súhlasila. Potom príde samozrejme svadba, potom deti.

Ked sme sa bavili o nevere, väčšina reagujúcich ju odsúdila. Podľa mňa je jednoduchšie predísť tomu, ak ku svojmu vzťahu pristupujeme zodpovedne. Zodpovednosť ale nie je len o tom, že nehľadám inde, čo doma nemám. Je aj v úprimnosti voči sebe samému a voči svojmu partnerovi a to skôr, než príjmem záväzok, ktorý neskôr poruším. Uvedomiť si, čo od vzťahu očakávam, či to naozaj dostávam. Nijako neodsudzujem pokojné manželstvá, v ktorých chýba animalita, naopak. Ak žena, alebo muž vedia, že ich život naplní rodina a deti a že to, čo vďaka tomu budú mať, im vynahradí všetko, čo strácajú, obdivujem ich. Ak si ale predstavím, že ďalších 30 rokov to bude takéto a chytá sa ma bezútešnosť, asi by som sa mala zamyslieť. Bohužiaľ, väčšina "lovely couples" mi pripadá ako spojenie ľudí, ktorí chú byť, ako sa vraví, "naporiadku". Nevedia, čo presne okrem prstienka chcú, ale v podstate chcú všetko. A ak niečo z toho nedostanú, cítia sa ukrivdení. Nikto iný ale predsa nenesie zodpovednosť za to, či súhlasíme, alebo nesúhlasíme s dlhodobým vzťahom.

Nie je na mne posudzovať, či ich vzťah je dobrý a či ju v živote naplní spokojnosťou. Jediný, kto to môže rozhodnúť sú oni sami. Keď ju ale počujem, ako ich vzťah popisuje, je mi jasné, že ak sa za neho vydá, bude sa cítiť o niečo ukrátená. A potom bude naozaj hľadať inde to, čo doma nemá. A podľa mňa nebude mať nárok vyčítať manželovi, že to bola jeho vina.

Na záver pripájam vtip, ktorý mi minule poslala známa mailom.
"Povzdych vydatej ženy: Ďakujem Bohu, že mi manžela vybrali rodičia. Ak by som si totiž takého debila vybrala sama, asi by ma z toho ... ."