Hmmm... kde asi tak sú tie Komotiny? To bola prvá otázka, ktorú som začala riešiť hneď, ako som prišla domov.
Z najvyššej police našej bohato zásobenej knižnice som vytiahla tučný atlas sveta. Nájsť Grécko nebol až taký problém. Horšie to bolo s mestečkom, ktorého názov mi absolútne nič nehovoril. Komotiny, Komotiny... kde ste?
A, tak tu Vás mám. Hmm, 17 km od Bulharských hraníc, cca 30 km od mora a pár kilometrov od Turecka. Tam to musí pekne vrieť. Miesto, kde sa zmiešalo toľko rôznych kultúr a náboženstiev – Gréci, Turci, Bulhari, Albánci, Rómovia, moslimovia i kresťania... Mysľou mi preblesklo všetko, čo som kedy počula, čítala a videla o tejto časti Európy.
Demokracia, počiatky divadla, grécke báje, mýty a legendy, Alexander Macedónsky, 400 rokov tureckej nadvlády a na druhej strane vynikajúce jedlo, víno, zábava, hudba... o čom ešte uvažujem?!?
Na druhý deň som v škole oznámila, že by som sa chcela prihlásiť do toho programu (ktorého názov som si ani poriadne nepamätala). O mesiac neskôr som absolvovala konkurz, ktorý dopadol nad moje očakávania dobre a o pár mesiacov neskôr som sa dozvedela, že v septembri pocestujem.
Preboha, to akože vážne?!? Nemohla som tomu uveriť. Veď som iba chcela skúsiť, či na to mám...
Tak som sa pomaly začala zmierovať so skutočnosťou, že strávim tri mesiace v krajine, ktorej jazyk mi nič nehovorí (okrem odbornej terminológie v anatómii), o súčasnom živote ktorej neviem skoro nič, v mestečku „zahrabanom“ niekde medzi políčkami s olivovníkmi, tabakom, kozami a ovcami...
Prvotné nadšenie postupne vystriedalo uvažovanie o mojej príčetnosti pred pár mesiacmi, keď som si podala prihlášku „len tak, však uvidím ako to dopadne, bude aspoň sranda“...
Odrazu bol september, po mesiacoch vybavovania povolení, víz, učenia sa základov gréčtiny a zháňania spôsobu, ako sa tam dopravíme, som sa odrazu ocitla aj so spolucestovateľkou Silviou v klimatizovanom autobuse na Mlynských Nivách. Mávajúc rodine, frajerovi a kamarátom som ešte stále dúfala, že sa mi to sníva...
Keď sme po 27 hodinách po prvý krát pocítili grécku zem pod nohami, napadlo ma len: „zaujímavý výlet, a teraz by sme mohli ísť naspäť, nie?“.
Z mojich myšlienok na čo najrýchlejšiu cestu späť domov ma vytrhla realita – čakajú nás ešte štyri hodiný cesty autobusom z Thessaloník do Komotín!!!
S unaveným úsmevom sme poďakovali vodičom nášho autobusu za príjemnú cestu (nekonečne dlhú), naložili našich štyridsať kíl batožiny, starostlivo pobalenej do ruksakov na chrbát a vybrali sme sa na autobusovú stanicu.
Keď sme večer dorazili do Komotín, bola už tma a naša izba na internáte a maličká kúpelňa boli pre nás to najkrajšie, čo sme za posledné dva dni videli ;-)
Keď som zaspávala pod ťažkou zelenou dekou a počúvala pritom cikády, spievajúce pod oknami, hlavou mi prebleskovalo jedno: „Zajtra sa zobudím a budem doma v Bratislave...“
