"Dobrý deň, môžem Vás na chvíľu poprosiť?"
Muž na stoličke sa otočil mojím smerom. Prikývol. Vstal a rýchlym krokom prešiel k ohrade.
"Prepáčte, že ruším, ale niečo som vám priniesla."
Natiahla som ruku ponad ohradu a podala mu fľaštičky. Automaticky ich zobral, ale určite bol zmätený. Ako profesionál nedal nič najavo. Usmial sa a poďakoval.
Deň predtým som sa spontánne rozhodla, že pôjdem obkukať cirkus v meste. Klasický zvedavec. Obehla som ho celý dokola, pozrela ponad všetky ploty a popod všetky autá. Spokojná som sa zastavila v tieni neďalekých stromov. Utrela si pot z čela. Neskutočné teplo. V tom tichu, keď som sa konečne zastavila, som ich uvidela.
"Viete, bola som tu včera a sledovala vašich ľudí pri práci. V tom teple. Chodili, nosili, starali sa. Ani na chvíľku sa nezastavili. Proste ...."
Vždy mám pohotovú odpoveď, ale teraz som akosi nevedela správne vysvetliť svoju motiváciu.
"Je mi jasné, že pracujete denne, od ráno do večera, zvieratá potrebujú starostlivosť každý deň, nemôžete si len tak dopriať dovolenku či voľno."
Muž prikyvoval.
"Jednoducho, obdivujem vás, naozaj makáte a ... tak som chcela aspoň nejako pomôcť."
Usmial sa. Pochopil. Potom sklonil zrak a čítal si štítky na fľaštičkách. Spýtal sa, pre koho to je.
"Pre ľudí, keď ich budú večer bolieť svaly, budú mať modriny či svalovicu. Viem, že je toho málo pre celý cirkus, ale hádam to trochu pomôže."
Znovu poďakoval. Podali sme si ruky ponad plot. A každý odišiel svojím smerom.
Nechcem tu otvárať v poslednej dobe kontroverznú tému cirkusov. Nie. Skôr mi ide o to podanie ruky. Hoci sa každý pozerá z inej strany "plota" a má s vecou inú skúsenosť, iný názor, presvedčenie, atď. Skúsme všetko toto odložiť bokom a podať si ruky. Pomôcť. Vypočuť si. Darovať. Byť. A potom v pokoji odísť svojou cestou.
Veľmi dôležitým momentom je zastaviť sa. Aby sme videli.
Ako Monika, ktorá videla, že jej brat spadol do horiaceho kontajnera a bežala mu na pomoc.
Ako Janka, ktorá videla, že rodičom treba pomáhať a starala sa o svoju zdravotne postihnutú sestru - dvojičku.
Ako Lukášovi spolužiaci, ktorí videli, že mu treba pomôcť s učením po ťažkej chorobe, a že mu jej v nemocnici dlho, tak sami snažili pobyt v nej spríjemniť.
Ako Lívia, ktorá sa zastavila a uvidela chalanov, čo ubližovali zvieratku, a potom aj tomu zvieratku pomohla.
Ako dievčatá z Detvy, ktoré za zarobené peniažky kúpili sladkosti pre iné deti, lebo videli nielen seba.
Ocenené príbehy v roku 2002
https://www.detskycin.sk/sk/pribehy/pribehy-2002.html
Čítala som si tie príbehy a pomyslela si, že deti často vidia viac ako my, veľkí dospeláci. Aj o tom úprimnejšie rozprávajú. Ukazujú prstom. No my sa často odvraciame. Nechceme vidieť. Predstierame slepotu alebo radšej ani nezastavíme.
Mali by sme sa učiť od detí. Pozerať sa ich očami. Zvedavo, no čisto a úprimne.
Tak? Zakryjeme si oči, keď najbližšie uvidíme človeka v núdzi? Alebo sa natiahneme ponad plot "odlišností a neznámeho" s úmyslom pomôcť?
Eva Melich
