Je tu rok 2006 a väčšina platov sa tvorí v súkromnej sfére. Na Slovensku pracuje približne 2,25 milióna ľudí. Vo verejnej správe, obrane, povinnom sociálnom zabezpečení, školstve a zdravotníctve robí vyše 460 tisíc ľudí. Časť z ľudí v týchto sektoroch nie je závislá od vlády – hlavne v zdravotníctve. Ak budeme teda uvažovať o čísle okolo 400 tisíc, tak Robert Fico vie niečo priamo garantovať nanajvýš 20 percentám občanov. Aj to len to, na čo bude mať v štátnom rozpočte peniaze. Nehovoriac o tom, že 20 percent ľudí platených štátom nie je tých 20 percent najchudobnejších. Pre ostatných 80 percent má ktorákoľvek vláda či jej predseda k dispozícii len nepriame nástroje. Sumarizujme, čo sa dá urobiť:
1.) Zmeny v platoch vo verejnej správe. Naozaj sa to dá – ak bude mať politickú moc, môže platové rozdiely vo verejnej správe zvyšovať i znižovať. Ale čo tým dosiahne? Ak zvýši platy radovým pracovníkom, minie viac peňazí zo štátneho rozpočtu, bude sa viac zadlžovať ... a to tvrdí že nechce. Takže musí niekde získať peniaze. A ak nechce nikomu výrazne uberať (nepočul som nič také ako že Smer dá menej na kultúru či poľnohospodárom) bude musieť zatvárať nožnice aj znižovaním platov vyšším štátnym úradníkom. Tých však nie je až tak veľa a tak nedosiahne veľa. Navyše, tí lepší mu odídu do súkromnej sféry. Veď, kto by riadil 100 ľudí na nejakom úrade za 30 tisíc hrubého, keď v súkromnej firme za to dostane aspoň dvojnásobok?
2.) Dôchodky - to, čo by mohol Robert Fico naozaj urobiť, je zvyšovať dôchodky rýchlejšie ako mzdy. Pretože ak chce niekto zvyšovať príjmy, nemal by zabúdať na to, že približne milión ľudí sú dôchodcovia. A tí sú na pri porovnaní príjmov dosť nízko. Príjmy Sociálnej poisťovne sú však priamo závislé od príjmov občanov. Ak by sa Ficove nožnice mali zatvárať, dôchodky by rástli rýchlejšie ako platy a výdavky Sociálnej poisťovne rýchlejšie ako jej príjmy. Ďalšie zadlžovanie.
3.) Daňové zmeny – od tých si sľubuje najviac. Zníženie daní majú v programe všetci, takže tým nestrácajme čas. Verme len, že znižovanie nebude také nepremyslené, že by viedlo k šokom v príjmoch štátu. Fico však sľubuje aj vyššiu daň pre nadštandardné príjmy (ešte stále nepovedal aké sú to príjmy a akou sadzbou budú zdaňované), isté však je, že ho láka koncept milionárskej dane. Tento koncept Slovensko pozná – naposledy ho pretlačil Janko Ľupták (vidno že vyšli s Ficom z jednej strany a až tak ďaleko sa nevzdialili) v roku 1997. Efekt? Minimálny dodatočný príjem – rozmach daňovej optimalizácie. Bohatí si nevyplácali peniaze na život cez zamestnanecký vzťah, ale inak – živnosti, eseročky, daňové raje. Jasne si spomínam, ako bývalá ministerka financií Schmögnerová verila, že po voľbách v roku 1998 dostane Alexandra Rezeša na daniach a ako posmutnela, keď jej vysvetlili, že pán Rezeš mal príjmy v drvivej väčšine len z dividend a niektoré požitky, ktoré si užíval (autá, lietadlá, hotely) boli riadne zdanenými požitkami firiem, kde riadne pôsobil ako člen štatutárnych orgánov. Skrátka, čistý ako ľalia. Milionárska daň teda funguje – ale nie ako nástroj na získavanie peňazí štátu, ale ako nástroj na zvyšovanie peňazí prúdiacich do daňových rajov. To isté platí aj o dani z dividend. V krajinách, kde je „štandardné“ vyššie zdanenie sú „štandardné“ aj daňové transfery.
4.) Administratívne zásahy do platov – zatiaľ si radšej nepredstavujem, že by malo celé Slovensko nejaké jednotné „tabuľky“ na platy, ktoré by vyrábal Robert Fico. Jediný riadok, ktorý môže nakresliť je minimálna mzda. Už navrhol posunúť jej hranicu na 60 % priemernej mzdy. Tento krok by sa dotkol ľudí, ktorý zarábajú do 10 tisíc korún. Presvedčivý údaj koľko ich je, som nedostal. Čísla, ktoré som našiel sa pohybovali od 120 do 270 tisíc. Každopádne je to menšia, 5 až 10-percentná skupina pracujúcich. Dajú sa rozdeliť do dvoch skupín – tam, kde je nízka cena práce daná medzinárodnou konkurenciou, dôjde k masívnemu prepúšťaniu. Príklad: V textilnom priemysle sú platy dané cenami a tie súvisia s cenami a platmi v Číne. Ak teda Robert Fico nie je taký frajer, že rapídne zvýši mzdy aj miliarde Číňanov, tak rozhodnutím o príliš prudkom zvýšení minimálnej mzdy na Slovensku akoby podpísal výpoveď všetkým, čo stoja svojimi produktmi proti lacnej zahraničnej konkurencii. Je tu však aj druhá skupina a u tej platy reálne môžu ísť hore – nazvime si ich predavačky z hypermarketu. U nich nejaká konkurencia z Číny nehrozí. Ak sa však ich mzdy budú zvyšovať, hypermarkety zvýšia ceny, najmä potravín. (Ibaže by sme sa ešte viac zadlžovali a ešte viac dotovali agrosektor). Neviem, či je sociálne zvyšovať ceny potravín, ale silne pochybujem, či falošná zástava bojovníka za vyššie mzdy stojí za prepustenie tisícok zamestnancov v textilnom, kožiarskom či ďalších druhov priemyslu.
Reálne riešenia
Týždenník Trend si zohnal dáta a zostavil medzinárodne uznávaný GINI index platovej diferenciácie. Podľa neho sme patrili aj v rámci EU skôr k rovnostárom s minimálnymi rozdielmi v platoch a postupne sa presúvame viac do stredu. Či budeme na jednej alebo druhej strane však nezáleží len od vlády. Platy už dávno neurčuje nejaký ústredný výbor strany, ale trh práce a to nie len domáci, ale aj zahraničný.
Hlúpa vláda pôjde proti trendom trhu, urobí to čo som popísal vyššie a bude tak zvyšovať zadlženosť alebo dane, motivovať dobre zarábajúcich, aby dane platili na Cypre a prípadne ešte aj vyhodí na ulicu ľudí z odvetví, kde je silná konkurencia tovarov z krajín s nízkou cenou práce. Určite bude mať nejaké výsledky, aj keby len zmiernenie rastu rozdielov. Ale dlhodobo sa trh oklamať nedá a nežiadúce bočné efekty budú určite silnejšie ako krátkodobý efekt.
Múdra vláda by sa na to pozrela inak – platy generuje trh, ktorý sa riadi ponukou a dopytom. Keďže ponuka je daná stavom obyvateľstva, rozhodujúci je dopyt. A ten dopyt – to sú podniky. Ak tu bude dobré prostredie na podnikanie, bude tu čoraz viac priemyselných parkov, domácich aj zahraničných podnikateľov, bude tu čoraz bežnejší jav to, čo sa dnes deje v automobilovom či IT priemysle: Nedostatok dostatočne kvalifikovaných ľudí tlačí na ich zvyšujúce platy. Ale to by sme museli veriť v zdravý rozum. No keď sa nejaký pajác rozhodne pred voľbami bez ohľadu na svoje reálne možnosti ukazovať ručičkami hore-dole čo urobí s platmi, zdravý rozum je asi niečo, čo už dávno nechal za sebou a ide veselo ďalej aj bez neho.
