Ja viem, na všetky otázky, môže Dzurinda alebo akýkoľvek politik povedať, že to nie on – že to štátni úradníci využili nepozornosť politikov a popri dobrých veciach vniesli do zákonov blbosti ako je registratúra či ročné zúčtovanie. A má pravdu.
Určitá snaha o zlepšenie sa Dzurindovcom nedá odoprieť. Daňové zákony sú jednoduchšie ako kedykoľvek predtým. Aj daňové priznania. A dokonca som tento rok prvý krát v živote nečakal pri jeho podaní. Vždy ho podávam dva-tri dni pred 31. marcom. Tento raz to ale bolo zvláštne: Na daňovom úrade bol niekto voľný hneď ako som prišiel. Dokonca pri dverách stál človek ktorý menil chaos a nervozitu na poriadok a pokoj. Prichádzajúcich usmerňoval k voľným stolíkom, sledoval kto z úradníkov je voľný a kto bude končiť a keby nestíhali, obsadil by úradníčkami ďalšie prichystané stoly. Keďže (ako vždy) som nebol na správnom oddelení, pani úradníčka ma milo poslala tam kam patrím. Tam na mňa čakala iná dáma, odpovedala mi na moje dve doplňujúce otázky, dohodli sme sa ako mi preúčtujú preplatok na dani. A odišiel som. Za pár minút, bez stresov a navyše s dobrým pocitom od príjemných ľudí. Klobúk dolu, pani Machová (šéfka daňového riaditeľstva). Táto zmena prístupu sa musela udiať v ľuďoch a bola určite tisíc krát ťažšia ako popísať na ministerstve kus papiera a stvoriť dobrý daňový zákon. Aj keď oboje sa cení.
Potom som ale zažil návrat do starých čias. Najprv v Sociálnej poisťovni. Pani ktorá ma „má na starosti“ mi vysvetlila, že ak chcem aby pobočka Sociálnej poisťovne v mojom predchádzajúcom bydlisku poskytla tej jej pobočke informácie o mojich predchádzajúcich príjmoch a platbách, musím ísť do toho mesta, podať žiadosť, počkať, potom doniesť formulár tam kde bývam teraz a oni mi ho spracujú. Teda nie, že by dve pobočky jednej inštitúcie, ktorá míňa miliardy na informačné systémy mali spolupracovať. Sprostredkovateľom, lepšie povedané nosičom informácií medzi dvoma pobočkami Sociálnej poisťovne je občan a jeho auto. Ale pani sa mi asi sto krát ospravedlnila a tak som si povedal, že ona fakt nemôže za to, že jej najvyšší šéfovia si pod pojmom informačné systémy predstavujú len províziu a nie službu klientovi a tak v Sociálnej poisťovni veci fungujú ako pred 50-imi rokmi.
To však bolo nič oproti Všeobecnej zdravotnej poisťovni pred pár týždňami. Okrem toho, že v ružinovskej pobočke platí pravidlo, že dokumenty poslané poštou sú akoby rovno hodené do koša (overené aj u iných ľudí) a tak tam musím vždy dodatočne doniesť ešte raz všetky papiere osobne, prevalcovala ma najmä úprimnosť, s akou mi tam dávali najavo, že ich v skutočnosti obťažujem. Najprv nevedeli či mám ročné zúčtovanie podávať u nich, keďže som bol ich poistencom minulý rok, ale už nie som. Napokon sa pani nechala ukecať a išla sa spýtať. Po desiatich minútach prišla s tým, že u nich. Hovorím, že super – dajte mi tlačivo. Nemáme, odpovedá. A kedy budete mať? Nevieme. Potom som sa jej spýtal pár otázok o ročnom zúčtovaní s rovnakou odpoveďou. Neviem, zavolajte si na hentú informačnú linku. A keď som jej vysvetlil, že asi nebudem jediný, kto sa jej na to bude pýtať, pochopila, že sa ju chystám po druhý krát poslať „niečo zistiť“, vytiahla radšej niekoľkostranový dokument. „Toto nám k tomu došlo. Ak chcete pozrite si to. Ja som ešte neni vyškolená.“ A bolo vybavené. Práve pre tie „milé“ pani z ružinovskej pobočky VšZP som svojho času zmenil zdravotnú poisťovňu a utvrdil som sa, že to bolo výborné rozhodnutie.
Takéto „pani“ zo zdravotnej poisťovne asi Dzurindovi za vinu dávať nebudem. Krátko po nich som sa však presvedčil, že problém nie je len na spodnej a zle platenej úrovni úradníčok, ale aj v špičke „profesionálnej“ štátnej správy. Už pred dvoma rokmi mi niekto na ministerstve financií vysvetlil, že síce máme „programové rozpočtovanie“, ale to že vláda pridelí sumu na program X ešte neznamená, že to na ministerstve niekto nepoužije na niečo úplne iné. „A keby vám z programu na výskum rakoviny niekto použil tri štvrtiny na nákup bavorákov, čo by ste urobili?“ „Môžeme im neformálne dohovoriť, ale inak nič nemôžeme. Pokiaľ to bude v súlade s účtovnými predpismi (to znamená, že faktúry na bavoráky budú formálne v poriadku), žiaden zákon neporušili. Ale keď sa takto pýtate, asi by sme mali uvažovať čo s tým.“ To bolo pred dvomi rokmi. Nič sa nezmenilo. Vlastne zmenilo – v jednom konkrétnom príklade (dotovanie TASR) sa podarilo okrem použitia peňazí zo štátneho rozpočtu mimo rámec programu (čo je legálne) dokázať aj porušenia zákona (nedovolené zasahovanie štátu do trhu). Myslel som si, že sa niečo zmení, zákon je predsa zákon. Na príslušnom ministerstve (kultúry) som však zažil generálnu riaditeľku sekcie, ktorá mi priamo pred ministrom povedala: „Zmluva bude platiť. Síce nám dokážu, že tým, čo je v nej, sme porušili zákon, ale nepovedia, že zmluva neplatí. Len to, že sme my ako ministerstvo porušili zákon, za čo zaplatíme pokutu.“ Minister sa na mňa pozrel, či tomu nerozumiem, veď je to jasné ako facka: Ministerstvo „len“ porušilo zákon a „len“ nejakých 45 miliónov odchádza každý rok tam kam nemá. Ministerstvo za to „len“ zaplatí druhú pokutu v poradí za to isté. Keď na to príde, prečo nie aj tretiu a štvrtú? Nie zo svojho, samozrejme, zo štátneho. Tak kde je problém? Padla mi sánka, skončil som.
Iba sem-tam, keď počujem nejakého vládneho politika dušovať sa o tom, ako obmedzí moc úradníkov, spomeniem si na generálnu riaditeľku sekcie na ministerstve kultúry, na úradníčku vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni aj na IT manažérov Sociálnej poisťovne. Predstavím si ich, ako sa asi smejú, keď počujú niekoho ako predsedu vlády hovoriť o obmedzení byrokracie, zjednodušení procesov a zvýšení vymáhateľnosti práva a poviem si: Ále Miki, a ty si sa tu kde vzal? Teraz si sa zobudil? Pred voľbami?
