Začali sme spolu chodiť, rozišli sme, potom sme sa opäť dali dokopya zase sa rozišli...Išlo to tak pár týždňov až kým som si nepripustila,že ho skutočne milujem a že je to ten naj chalan, akého poznám. Vedelma podržať, keď mi bolo ťažko, dokázal pochopiť, prečo sa trápim, vedelvycítiť, čo potrebujem. Rozumeli sme si aj bez slov...
Už je tovyše roka, čo spolu fungujeme a každý sa nás pýta, kedy sa konečnevezmeme. Moja odpoveď je jasná, ja by som sa za neho vydala hoci ajtúto sobotu...To len môj drahý vždy pri tejto otázke prejde na inútému...Akoby sa niečoho bál, nebol si istý.
Ale ja aj napriektomu stále čakám, že jedného pekného dňa ku mne príde s kyticou, kľaknesi predo mňa a vysloví tú všetkomeniacu vetu a ja odpoviem áno.. Abudem najšťastnejšou babou na svete...Milujem ho viacej ako svoj života viem, že pri ňom budem šťastná...A ak mám čakať hoci aj 10 rokov nato, kým mi dá prstienok, tak budem, lebo je to naj človek, akéhopoznám a svoj život chcem stráviť po jeho boku
