Pred pár minútami som stretla kamošku, prehodili sme pár slov, pýtala sa ma, ako sa mám a pod.Rozprávala som jej, že som bola doma, vlastne som len otvorila dvere,dala mamke vyprať veci, čo som nestihla vyprať na intráku, zbehla do kostola a mohla som sa baliť a cestovať späť.Nato ma kamosška prekvapila otázkou : Načo je potom vlastne pre teba dobré, aby si šla domov, keď tam vlastne ani poriadne nie si?
Ostala som stáť ako obarená a začala som hľadať nejaký rozumný dôvod na to, prečo ma baví sedieť toľko hodín vo vlaku, keď pohodlnejšie by bolo ostať tu.Ten dôvod je čisto prozaický, oplatí sa mi trepať vo vlaku kvôli mamke a tatkovi. Áno, kvôli nim dvom sa trepem domov, kvôli ničomu inému. Nečaká ma doma ani frajer, ani kamoši, ani nikto iný..Čakajú ma doma len rodičia, ktorí sa mnohým môžu zdať staromódni, mnohí si s nimi nemajú čo povedať, ale pre mňa sú to jediní ľudia, ktorí ma majú radi takú, aká naozaj som, ktorým môžem povedať to, čo ma trápi a ktorí mi tu v Blave neskutočne chýbajú.
Táto kamoškina otázka ma prinútila zamyslieť sa nad všetkým, čo robím, nad tým, čo sa deje vo svete, nad tým,aký majú veci zmysel. Načo je dobré, že chodím do školy,načo je dobré, že robím osobnú asistentku.. Stále ma prenasleduje v duchu tá jej otázka..Načo je to dobré?
Načo je dobré, že som veriaci človek, keď ma mnohí kvôli tomu považujú za blázna? Načo je dobré, že sa snažím druhým pomôcť, keď oni moju pomoc odmietajú?Načo je dobré povedať druhým, čo vás trápi, keď oni vás aj tak nepočúvajú? Načo je dobré niekomu veriť, keď on vám podrazí nohy?..Načo je to všetko dobré?..Načo?...
Asi len na to, aby som mala dôvod prečo žiť... Neviem si totiž predstaviť svoj život bez viery, bez ľudí,ktorí ma občas podrazia, ale napriek tomu stále viem, že ma majú radi...
