Želal si, aby ľudia pochopili, že zvieratá na našej planéte by sme mali považovať za svojich blížnych...Obával sa, že v našom svete, často redukovanom len na konzumné ciele, sa strácajú základné hodnoty ľudskosti. Jeho odkaz je stále aktuálny.“/Doc. RNDr. Martin Novacký, CSc., z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave/
Výnimočný človek, nositeľ Nobelovej ceny, Konrad Lorenz o svojom prežívaní šťastia povedal: “Zakaždým, keď sa ku mne približujú zvieratá a blížia sa nie preto, že si ma nevšimli, ale práve preto, lebo ma zbadali, alebo začuli, zmocňuje sa ma pocit, že aspoň na okamih nie som vyhnaný z raja.“ Upozorňoval, že “iba existencia živého tvorstva v optimálnych podmienkach životného prostredia dáva nádej na šťastnejší život človeka.“ Vytvoril vedecké predpoklady potrebné k pochopeniu a zmene správania sa ľudí na ekologicky udržateľné. O tom je aj výrok pápeža Františka v Novom čase Nedeľa, uverejnený 20.3.2016:
“Nikdy sme tak neubližovali a nezneužívali náš spoločný domov, ako sme to robili v posledných 200 rokoch... Je dobre známe, že súčasná úroveň výroby je dostačujúca, ale stále existujú ľudia, ktorí trpia hladom...Vieme, aké neudržateľné je správanie sa tých, ktorí neustále konzumujú a ničia...“ Naozaj to vieme – vieme toho dosť, aby sme prestali s tým, čo nám škodí. Ak neprestaneme, vlastná tvrdohlavosť nás zničí. Ale čo ak ide o závislosť, ktorú treba liečiť?! Aj fajčenie škodí, ale fajčiara od fajčenia obľúbených cigariet neodradí ani tá najstrašidelnejšia výstraha na obale. Rozumové poznanie bez hlboko pochopeného zážitku škodlivosti nášho konania, je iba povrchové, bez vnútornej sily. Také poznanie nás nespasí - nemôže zastaviť zbytočný, život ničiaci rast výroby, spôsobený konzumizmom technokratickej spoločnosti. Jej protagonisti pokladajú priebeh tejto choroby za zdravý spoločenský vývoj a tých, ktorým v ňom chýba prirodzený cit a sila ľudskosti, čo život chráni a dvíha, aby bol šťastnejší, pokladajú za chorých aj nebezpečných. Pre ekonomický rast nebezpeční naozaj sú. Svojimi myšlienkami a činmi chcú zachrániť život na Zemi pred jeho totálnym vyžmýkaním a ľudskú prirodzenosť pred jej nahrádzaním umelou – odľudštenou, neustálou a zrýchľujúcou sa honbou za materiálnymi hodnotami. Pre pokračovanie na tejto seba zničujúcej ceste je najdôležitejšie zastieranie pravdy – utajenie príčin.
Náš veľký básnik - humanista a hlboko veriaci človek, Milan Rúfus o tom v utrpení, ale aj v nádeji napísal báseň “Obec Božia. Ešte sme ju nenašli. /Čia prehra a čia zásluha?/ Spoločenstvo, čo samo sebe neluhá...“ Áno – sebaklam je to najstrašnejšie, čo nás postihlo – neviem veriť, že v ňom je nejaká cesta, nejaká nádej. Tú má len pravda. Musí zvíťaziť – to je isté! O pravdu sa netreba báť. /Našťastie, existuje viac, než človek dokáže zbabrať./
