Zmenil sa, ale vôňa ihličia mu zostala a prúdi, šíri sa proti smogu veľkých miest. V nej si a budeš oázou, nádejou, inšpirujúcou Európu, svet. Len ju nestrať, nechci byť veľkým! V úzadí zostaň, ako Tvoj hrad. V pokore veľký. Ako svietniky Tvojich, z nebačnejúcich stromov – svietnikov Tatier. Tie slovenské sú Tvoje – Ty si ich srdcom. Cítiš to – cítiš to so mnou?
S Liptovským Hrádkom sa spojil môj život
Vybrala som si ho za svoj domov, v ktorom vyústil do spomienok. Asi preto, že leží blízko Boce.
Ako sedemročné dieťa z Bratislavy som tam zažila prázdniny, ktoré sa nelíšia od rozprávky s dobrými vílami a veľkými dobrodružstvami. Bolo všeobecne známe, že Slovensko má najkrajšie lúky na Boci. Tam sme boli medzi nádhernými kvetmi , obklopené horami a bujnými lesmi, a moja mama v ich objatí objavila najkrajšie miesto na svete – raj, presne sa na to pamätám. Keď pricestoval môj otec, šli sme iba my dvaja do lesa zbierať čučoriedky s drevenými hrabličkami. Vítal nás veľký čučoriedkový koberec. Čučoriedkam sa nedalo vyhnúť, nešliapať po nich, ani si sadnúť, len zbierať do konvice od domácich – učiť sa narábať ich hrabličkami. Lenže v tých lesoch neboli len čučoriedky, ale aj obrovské množstvo hríbov rôznych farieb a tvarov, ktoré sme s domácimi zbierali,ale nejedli. Až raz, keď tam mama nebola a oni ma ponúkli, sadla som si k stolu a jedla. Mamu som vítala so šibalským úsmevom, od stola a ona na mňa s hrôzou pozrela a hneď poprosila domácich, aby dali aj jej, lebo ak sa otrávim ja, chce zomrieť aj ona.. Veľmi sa bála, lebo videla, že tie huby pri čistení hrali divokými farbami. Nepamätám sa, či som sa potom nezačala trochu báť aj ja, asi áno, ale zážitok z jedla bol nepremožiteľný. Tak bohatú hríbovú chuť som v živote zažila len raz – nikdy predtým ani potom.Nikde som toľko druhov húb pohromade nevidela a nejedla. Bol medzi nimi aj taký, na ktorý sa hubárov dosiaľ pýtam, ale nikto ho nepozná. Zrejme patril k jedinečným darom tejto zeme a našich domácich / Cholvadových z Nižnej Boce – Hermínka s dcérami Violkou a Zdenkou /.
Jedinečné boli aj bryndzové halušky, poliate škvareným, doma vyrobeným maslom. Mala som tu aj psíka s čiernou zvlnenou srsťou, ktorá sa leskla ako zrkadlo. Mám ho odfoteného – mohol to byť kríženec kokršpaniela. S dcérou domácich, Zdenkou, sme ho radi hladkali. Jej mama, ak sa nemýlim, bola vdova. Musela ťažko pracovať, ale bola spokojná, milá a skromná, nikdy to nedala najavo. Mám ju odfotenú s obrovskou nošou sena v bielej plachte, spoza ktorej ju sotva vidno. Všetci spolu, so psom aj kocúrom tu mali raj. Žiaľ, v jednom zážitku sa stala chyba, nedopadol dobre mojou vinou. Doteraz ma mrzí, čo som nechtiac spôsobila párdňovým páperovožltým húsatkám, ktoré zostali bez svojej mamy a ja som ich mala strážiť pri drevenej ohrádke pred domom, kde sa pásli. Mali zostať za ňou, ale vychádzali cez medzierky a aby som neustále nemusela otvárať dvierka,cez ktoré som ich mala dávať späť, robila som to cez medzierky v plote , ktoré zrejme neboli vždy tie isté, ktorými vyšli, ale užšie a tak dve zo štyroch húsok chradlo a napokon uhynulo. Nechtiac som ich pripravila o radosti života, ktoré ako husi mohli mať. Doteraz ma to mrzí – je to jediná smutná spomienka z Boce. Ale potom, keď som Bocu po mnohých rokoch, už na dôchodku, navštívila, pribudli ďalšie, pre mňa otrasné – strašné. Jej krásne zákutia som nenašla – zmizli spolu so spomínanými lúkami, snehobielymi ovečkami a zalesnenými horami. V podstate sú holé, len kde-tu , akoby náhodou, vidieť lesy. Také budú aj tu, okolo Hrádku, kde sa rýchlo, priam pred mojimi očami menia na holoruby pripomínajúce plešaté hlavy. Nechcem to vidieť – pohľadom sa im vyhýbam ako sa len dá. Urbári zvyšujú ťažbu, aby predbehli lykožrútov a víchrice, ktoré našou vinou silnejú, aby na trhu s drevom obstáli čo najlepšie. Lesmi, ktoré majú Hrádočania po predkoch – v srdci, si napokon vypchávajú peňaženky. Asi ich to mrzí, ale taký je trend, doba. Bolo by krásne a iste by chceli, aby tie urastené zdravé stromy, predané za „ dobrý “ peniaz boli späť a opäť žili, ale to nie je možné ani v rozprávke. Aj deti sa pýtajú: „ Peniaze alebo život? “ keď sa hrajú na zbojníkov, fascinované tou otázkou. O peniazoch nevedia skoro nič, ale silno tušia, cítia, že medzi nimi a životom je priepasť – že si treba vybrať a ony si vybrať vedia. Na rozdiel od nich vieme o peniazoch všetko a to nám v hlave robí „ statky-zmätky.“ Vieme o čo ide, čo všetko je v ponuke. Nielen zdravý, rozvíjajúci sa spôsob života, ale aj tzv. nadštandard – maximum pohodlia, luxusu, moci. Čo s tým všetkým? Čoho sa máme zrieknuť, čomu dať prednosť? Hrádok môj, pýtam sa Ťa ako čarovného zrkadla z rozprávky – odpovedz, čo si vyberieš?! Peniaze alebo život?
