... že svojimi potrebami si nie sme až takí vzdialení, aby sme aj tie opačné nedokázali pochopiť.
Pri pohľade na neho mi zrazu bolo jasné, že sme si napriek maximálnej rozdielnosti potrieb, práve nimi veľmi podobní. Podobní v tom, že potrebujeme myšlienku , ktorá by nás naplnila elánom. Väčšina ľudí túto potrebu pribúdajúcim vekom stráca, uspokojí sa s konzumom a chce mať pokoj od všetkých spoločenských problémov. Stačí im, keď sú ich deti zaopatrené a oni pri nich tiež. Lenže mladosť je iná a kým človek nemá rodinu, deti, do ktorej by vložil svoju túžbu, chce a aj potrebuje viac. Potrebuje cieľ, ktorý by ho nadchol nádejou, pre ktorý by žil. I keď konzumne zameraná spoločnosť u mnohých dokáže túto potrebu potlačiť a vychováva konzumne zameranú mládež, túžiacu len po materiálnom bohatstve, veľký počet mladých ľudí zostáva neuspokojený, frustrovaný. Vyvolá u nej túžbu po materiálnom bohatstve, ktorú jej neumožňuje napĺňať. Prežíva muky smädného Tantala, ktorý sa pozerá na vodu, ale nemôže sa napiť. Úspešné riešenie existenčných problémov je niekde ďaleko za súčasnými možnosťami našej krajiny a tak vstupuje do vysokej politiky Kotlebova strana, ktorá je za návrat ľudáckeho režimu z vojnového slovenského štátu, v ktorom by sa tak, ako v minulosti jej predchodkyňa, stala jedinou povolenou stranou a svojim členom by umožnila dostať sa na vrchol spoločenského rebríčka, kde by im bieda určite nehrozila.
Slobodné voľby, aké sa na Slovensku práve uskutočnili, sú ukážkou prevažujúcich potrieb jeho občanov. Sú celkom pochopiteľné aj bez veľkého teoretizovania. Stačí sa pozrieť okolo seba a na seba a sme v obraze. Len miesto súdenia potrebujeme zrkadlo empatie a pochopenia, na potrebu ktorého nás už na začiatku civilizácie upozornila Biblia. Dnes, na základe vied o človeku vieme, že naše potreby sú určované genetikou, výchovou a prostredím. Genetika sa dá iba čiastočne ovplyvniť výchovou, ale tá je s prostredím prostredníctvom zážitkov a skúseností tak úzko spätá, že sama takmer nič nezmôže. Žiaľ, v našich zážitkoch a skúsenostiach pribúda to skľučujúce, bezperspektívne – nad ľudsky silnými ideami víťazia neustále rastúce nároky na rast materiálneho bohatstva, ale výsledok sa sústreďuje u čoraz menšieho počtu ľudí schopných prispôsobiť sa tomuto trendu. Ten je eticky, ekologicky a napokon aj psychicky neúnosný, zničujúci. Vieme to, ale vedieť nestačí. Vieme aj to, že potreba mať čoraz viac v konzumnej spoločnosti bude stále rásť a s ňou bude rásť aj nespokojnosť s daným stavom, potreba zmeny. Výsledky posledných parlamentných volieb len odrážajú to, čo vidíme a počujeme pri pohľade na iných a na seba. Okrem peňazí, ktorých nikdy nemôže byť dosť, nemáme nič pevné, čoho by sa generácia našej budúcnosti mohla držať – žiadnu ideu, ktorá by ich aj nás mohla nadchnúť a tým dať nášmu životu zmysluplné smerovanie, cieľ. Idea demokracie už takú silu nemá, lebo ako každá, z minulosti nevyžije – slúži už len na obhajobu daného stavu. Slová o historickej minulosti, v jej porovnaní s demokratickejšou prítomnosťou nepadajú na úrodnú pôdu. A to sa nestane, kým všetci nepocítime, že sme na jednej lodi, ktorá sa bez našej pomoci topí. Ale kedy sa to stane, kedy si nastavíme zrkadlo, v ktorom uvidíme a pochopíme aj ľudí v inej situácii, s inými vlastnosťami, ale v tej istej, krásou obdarenej krajine, spájajúcej nás so všetkým krásnym na Zemi? V tejto súvislosti treba výsledky volieb u nás hodnotiť pozitívne, nie ako tragédiu, ale ako výzvu.../ Ako novú možnosť pre spoluprácu tzv. pravice a ľavice, ktoré sa už u nás natoľko pomiešali, že sa nedajú rozlíšiť. Tieto slová sú len nálepkami vzájomne súperiacich strán – pre spoluprácu nepotrebné, mätúce. /
