Možno by sa to nestalo, keby predné kolesá nešli na plné obrátky, ale motor sa spomaliť nedá – sám to nedokáže. A tak sa svet vracia k očakávaniu spasiteľa. Očakáva, že sa obetuje a ponorí do bahna, pod kolesá toho auta, že ho vlastným telom nadvihne, aby mohlo pokračovať v ceste. Dúfa, že to, čo sa mu stalo, nie je výsledok histórie – koniec cesty za materiálnym rastom, že sa stane zázrak, aby rast mohol pokračovať. Ale ani Kristus o takej spáse nehovoril. Hovoril o víťazstve lásky, o duchovnej spáse, ktorá nemá nič spoločné s vládnucim spôsobom myslenia a svoje slová potvrdil vierou, ktorá sa nezastaví pred ničím, ani pred mučeníckou smrťou. Je hnacou silou pôvodného zdroja, ku ktorému sa život človeka musí vrátiť, či sa mu to páči, alebo nie. Je to jediná možnosť. Spása, ktorá sa rozumom riešiť nedá, lebo pochádza zo srdca. Z hĺbky prežívania – rozum takú možnosť nemá. Sám osebe viac škodí, ako pomáha. / To by si už mal uvedomiť každý. / Každý vidí, ako sa to naše auto prebára!
Byť rozumný nestačí. Nad rozumom musí zvíťaziť láska, nad skepticizmom múdrosť srdca. Keby to nebolo možné, sen Alberta Schweitzera by zostal iba snom a on sám jeho obeťou, ale úspešnejší život si sotva možno predstaviť. Ani ťažší a šťastnejší. /1/ O svojom živote ochotne rozprával. Rozprával o ňom s pobaveným úsmevom, keď zabával spoločnosť. Robil to rád so zmysluplným, pre neho typickým humorom.
/1/ Cez deň bol lekárom v nemocnici, ktorú založil a prevádzkoval z financií, ktoré získaval v Európe prednáškami, koncertmi a pomocou priateľov, v noci písal knihy, v ktorých ľudstvu zanechal odkaz veľkej múdrosti a pokory. Pracoval do posledného dňa, keď od únavy nevstal a v noci, zo 4. na 5. septembra 1965 – deväť mesiacov po dovŕšení deväťdesiatky, zomrel. Nikto v tej ťažkej africkej klíme tak dlho nevydržal.
