informuje moju deväťročnú dcéru spolužiak, blondiačik s anjelsky modrými očami a srbským menom Goran. Pravidelne ju zásobuje historkami z okolia. O tehotnej Cigánke, ktorú vraj videl na zastávke hádať sa s chlapom, pričom chlap ju kopal do brucha. O rôznych scénach na ulici medzi obyvateľmi. Chlapček má očividne bohaté skúsenosti zo života v tejto neveľmi elegantnej mestskej štvrti Budapešti menom Józsefváros (Jozefov). (Mimochodom, kedysi v tejto časti žilo aj početné slovenské obyvateľstvo. Jeho stopy možno nájsť napríklad v Kostole sv. Jozefa, kde bývajú aj slovenské omše raz do mesiaca. Paradoxom je, že ich slúži kňaz maďarskej národnosti, ktorý pochádza zo Slovenska.) Dcéra mi o nových poznatkoch verne referuje. Spoznáva život z inej perspektívy. Je to síce drsné, ale má pevné základy z domu, nebojím sa o jej morálne hodnoty. Rozpráva mi aj o tom, že v poslednej dobe sa jej začali vysmievať dve rómske dievčatá z triedy, že je Slovenka. Zakaždým ju zdravia hlasným „Ahoj, Slovensko!“, kritizujú jej oblečenie a obuv. Jeden z rómskych chlapcov sa jej však zastáva a napomína dievčatá, aby ju nechali na pokoji. „Asi je do mňa zaľúbený.“ konštatuje dcéra, ktorá celú vec berie našťastie s humorom. V triede si našla aj dobré kamarátky. Po počiatočných ťažkostiach a slzách, vďaka tvrdej práci prvých týždňov (písanie domácich úloh do neskorého večera) sa jej podarilo zaradiť medzi najlepších žiakov, aj učiteľky si ju veľmi obľúbili.
Horšie to má syn, ktorému sa tiež vysmievajú niektorí spolužiaci. Na vine je vraj hlavne jeden, ktorý je podľa neho „totálny nacionalista“. Ten ho stále presviedča, v čom všetkom sú Maďari lepší ako Slováci. Minule vyhlásil, že Slováci nemajú žiadnu históriu. Syn to ťažko znáša. „Mama, ak ten chalan ešte raz povie niečo zlé na Slovákov, ja ho zbijem!“ Spolužiaci vymysleli naňho okrem slovenskosti aj ďalšiu urážku: obchádzajú ho, pretože vraj „vyžaruje teplo“, „hreje ako ohrievač“, lebo je „teploš“. So záujmom sledujem, čo ešte príde. Nadávať mu do Cigána asi nebudú, to by sa mohla zrovna uraziť štvrtina triedy. A čo tak migrant? To by im mohlo napadnúť. Migrant, teplý a ešte aj Slovák, perfektná kombinácia. V Žiline si tiež užil svoje, kým si spolužiaci zvykli, že má mamu Maďarku. Teraz má to isté z druhej strany. Aspoň bude obrnený. Nemyslím si, že za to môžu deti. Ony len opakujú výroky svojich rodičov. Je to zrkadlo nášho nevraživého stredoeurópskeho sveta, presiaknutého nenávisťou voči všetkému, čo je v niečom iné ako my.
Učiteľky sa sťažujú, že syn sa nezačlenil do kolektívu. Vraj stále len číta (objavil totiž školskú knižnicu a odvtedy má stále nejakú knihu). Jeho študijné výsledky v Maďarsku veľmi zaostávajú za slovenskými. Tam bol medzi najlepšími v triede, tu dostáva aj trojky. Často je to len nepozornosť, ale niekedy stačí, keď nerozumie nejakému slovíčku v úlohe. Minule napríklad nechápal, čo je to „párhuzamos“ (paralelné) a celú úlohu urobil zle. Učiteľky sa však neopýta, hanbí sa. Snažíme sa to brať s humorom: trojka má výhodu v tom, že je to jediná známka, ktorá znamená v Maďarsku to isté ako na Slovensku :). Inak je totiž všetko práve naopak, jednotka je najhoršia a päťka najlepšia.
Asi najviac dá zabrať obidvom deťom matematika. V Maďarsku je to maturitný predmet a jeho náročnosť je tomu primeraná. Maďarské deti sa učia v druhej triede veci, ktoré slovenské až vo štvrtej. Dcérina učiteľka sa mi sama sťažovala, že to tempo je neľudské, ale musí dodržiavať osnovy, lebo hocikedy môže prísť kontrola.
Celkovo mám dojem, že učitelia to tu veru nemajú ľahké. Byrokracia je ešte väčšia ako na Slovensku. Každý rok sa vymýšľajú a zavádzajú nové a nové experimentálne „vylepšenia“, ktoré už aj tak príliš centralizovaný systém ešte viac komplikujú a zvyšujú povinnosti učiteľov. Čudujem sa, že sa ešte nájdu medzi nimi nadšené a zapálené osoby, ktoré majú z učenia radosť. Ale nájdu sa, v našej škole je ich tiež zopár. Niektorých som poznala už aj predtým a práve vďaka nim som sa rozhodla pre túto školu. Ani napriek ťažkostiam som svoju voľbu neoľutovala.
Kým staršie deti sa boria so životom v maďarskej škole, najmenšie si bezstarostne užíva pestrú paletu detských ihrísk. Na to „kondómové“ nechodíme, bývame našťastie v inej časti mesta. Ihriská sú perfektne udržiavané, starajú sa o ne miestne samosprávy. Včera sme boli na obzvlášť krásnom, ktoré bolo celé zasypané hrubým kobercom žltých javorových listov. Najhustejšia vrstva sa vytvorila pod hojdačkami, lístie krásne šuchotalo pod nohami. Ľutovala som, že nemám so sebou fotoaparát, veľmi rada fotím jeseň. Dnes sme sa tam znovu vybrali už ráno, aby tam bolo čím menej ľudí. Tešila som sa na tú krásu, ale na mieste nás privítalo len holé ihrisko so sivohnedou pôdou, miešaninou piesku a blata. Ani stopy po listoch. Na lavičke spokojne raňajkovali traja ujovia v zelených uniformách neziskovej organizácie samosprávy. Mali pri sebe hrable. Za plotom pred ihriskom stáli veľké kopy žltých listov. Ujovia urobili naozaj starostlivú robotu. Nemôžem im to zazlievať, práve naopak: treba sa tešiť, že sa udržuje poriadok. Ale aj tak mi bolo ľúto za žltým kobercom.
Zajtra začínajú jesenné prázdniny a my sa chystáme na Slovensko. Teším sa na hory a ranné hmly, ale radosť našich detí je ešte väčšia – po dvoch mesiacoch sa vrátia domov.
