Maďarský génius slovenských rodičov

Presne o 170 rokov. Je to verš z najznámejšej básne maďarského génia slovenských rodičov.

Génius sa volal Sándor (Alexander) Petrovics. Neskorším menom Petőfi. Báseň preložil jeho slovenský rovesník Ján Botto. Niečo však nesedí, všimli ste si? Petőfiho báseň Nemzeti dal (Pieseň národa) znie: „Talpra magyar, hí a haza!” Napísal ju 13. marca 1848, dva dni pred vypuknutím revolúcie. Botto ju prebásnil pravdepodobne ešte v tom istom roku tak, že slovo Maďar vymenil za Slováka.

Prečítala som slovenskú verziu svojim deťom bez toho, aby som vysvetlila, čo to je a kto to napísal. Dcéra hneď začala recitovať refrén v maďarčine. V Maďarsku je totiž táto báseň notoricky známa, recituje sa každý rok na školských slávnostiach, existujú aj viaceré zhudobnené verzie. Traduje sa, že autor ju predniesol prvýkrát pri vypuknutí revolúcie 15. marca 1848 pred davom pri Národnom múzeu v Pešti. Aj keď je to pravdepodobne len legenda, je silno prítomná v maďarskom kolektívnom vedomí.

Sándor Petőfi recituje Pieseň národa (zdroj: Wikimedia Commons)

Petőfiho postava je celá opradená legendami. O jeho miesto narodenia súťažia tri obce. Okolo jeho smrti je tiež veľa záhad. Podľa oficiálnej verzie zomrel v r. 1849 v poslednej bitke boja za slobodu pri Šegešvári. Podľa rôznych romantických špekulácií však nezomrel, len padol do ruského zajatia a odvliekli ho na Sibír, kde žil až do 1856.

Kedysi, počas gymnaziálnych rokov som mala Petőfiho veľmi rada. Dnes sa mi jeho revolucionizmus zdá príliš radikálnym (očividne starnem), ale nepopieram jeho genialitu. Keď berieme do úvahy, že žil dovedna len 26 rokov, jeho mladícky radikalizmus je celkom pochopiteľný.

Na základnej škole, kde som sa prvýkrát stretla s jeho postavou, sme sa učili, že jeho matka bola slovenského a otec srbského pôvodu. Neskoršie výskumy potvrdili, že aj jeho otec mal slovenských predkov (keby bol Srb, asi ťažko by mohol mať evanjelické vierovyznanie). Predkovia Štefana Petroviča prišli na Dolnú Zem z dedinky Vaďovce (dnešný okres Nové mesto nad Váhom). Zhodou okolností sme v týchto dňoch mali cestu tým smerom. Trvala som na tom, aby sme išli cez Vaďovce, aj keď sa manžel dosť čudoval, „veď tam nič nie je“. Dedina naozaj nepatrí medzi najzaujímavejšie turistické destinácie, okrem evanjelickej zvonice a katolíckeho kostola tam veľa pamiatok nenájdete. Odbočku som však napriek tomu neoľutovala.

Vaďovce dnes (zdroj: Diána Marosz)

Matka básnika Mária Hrúzová pochádzala z turčianskych Necpál. Necpaly sú na rozdiel od Vaďoviec čarovné a plné tajomstiev. Kaštiele, originálne múzeum, krásne stredoveké fresky...

Rodičia S. Petőfiho (zdroj: Soma Orlay Petrich / Wikimedia Commons)

Petőfi je najviac prekladaným maďarským básnikom do slovenčiny. Prekladali ho mnohí, ale skutočné uznanie mu získal až Hviezdoslav, ktorý ho pokladal za svoj vzor.

Je celkom zaujímavé sledovať, čo z jeho postavy urobili rôzne obdobia a ideológie. Na slovenskej strane bol dlho nebezpečným poturčencom, odstrašujúcim príkladom odrodilectva. Na maďarskej zas symbolom úspešnej asimilácie.

Petőfi v roku 1847 (zdroj: Wikimedia Commons)

Novšia maďarská odborná literatúra priznáva, že básnik mal obidvoch rodičov Slovákov a narodil sa v obci (Malý Kereš), ktorá mala v tom čase väčšinové slovenské obyvateľstvo. Konštatuje však, že sa v útlom veku presťahoval do maďarskej Kiskunfélegyházy, kde vyrastal medzi Maďarmi. Samotný básnik v jednej básni vyhlásil, že sa narodil vo Félegyháze. Podľa niektorých tým chcel zdôrazniť, že sa stotožňuje s maďarským národným povedomím. Maďarské biografie pripúšťajú, že jeho matka vedela lepšie po slovensky ako po maďarsky (pochopiteľne, veď na Dolnú Zem prišla už ako dospelá žena), hoci – podľa svedectva Petőfiho priateľa básnika Jánosa Aranya – po maďarsky rozprávala plynule, aj keď s cudzím prízvukom. Petőfiho učiteľ Štefan Koreň píše, že Mária Hrúzová hovorila po maďarsky s chybami a jej sestra, ktorá tiež žila na Dolnej Zemi, sa nikdy po maďarsky nenaučila.

Básnikov otec sa narodil v obci Kartal a podľa maďarských literárnych vedcov sám mal už maďarské povedomie. Je skoro isté, že ovládal aj slovenčinu (hoci žiadne písomnosti v slovenčine sa po ňom nezachovali). Podľa rodinného priateľa Petrovicsovcov boli básnikovi rodičia „Slovania podľa pôvodu a Maďari podľa jazyka“. Dokonca sa traduje historka, podľa ktorej mal otec prikázať pestúnke, aby s malým Šaňom rozprávala iba po maďarsky. Chlapec totiž jazyky vraj miešal. „Pocem, Zsuzskó, menjünk a pincébe!” hovorieval svojej dojke. Tieto spomienky rozprávala samotná dojka – už ako staručká žena – istému novinárovi, ktorý bol však podľa jednej neskoršej štúdie síce dobromyseľný, ale povrchný a nedôkladný. Ukázalo sa totiž, že starenka, ktorá tvrdila, že básnika dojčila, mala v tom čase ledva deväť rokov. Nabáda to k opatrnosti, čo sa týka dôveryhodnosti rôznych spomienok a tvrdení okolo básnikovej postavy.

Zápis o krste Sándora Petrovicsa v matrike v Malom Kereši. Jazykom matriky bola latinčina, všetky krstné mená figurujú v latinskej forme. (zdroj: kiskoros.lutheran.hu)

Viaceré slovenské zdroje uvádzajú, že Petőfiho matka nevedela po maďarsky, otec tiež nevedel dobre. Malý Petőfi podľa nich chodil do slovenskej školy, mal slovenských učiteľov, Ján Kollár ho v Pešti konfirmoval v slovenčine a až neskôr sa pomaďarčil. Vraj sa mu ako študentovi vysmievali pre slovenčinou ovplyvnenú maďarčinu. Niekde som sa dokonca dočítala, že Petőfi začal písať básne v slovenčine, na maďarčinu prešiel až neskôr. Nedávno ma zaskočil na sociálnej sieti status Ľubomíra Feldeka. A to pozitívne aj negatívne. Pán Feldek v ňom propagoval Petőfiho báseň, zároveň uviedol jeho krátky životopis. Okrem tvrdenia známeho z viacerých slovenských zdrojov, podľa ktorého Alexander „chodil do slovenskej školy“, dodáva, že ho konfirmoval Ján Kollár „v slovenskom evanjelickom chráme v Budapešti“ a čo ma najviac prekvapilo – podľa neho sa „maďarským básnikom stal Petőfi z vlastného rozhodnutia, až keď sa zaľúbil a chcel, aby jeho veršom rozumela krásna šľachtická dcéra Júlia Szendreyová“.

Pána Feldeka si veľmi vážim a rada čítam. Predpokladám, že informácie čerpal v rýchlosti, preto sa mohlo stať, že obsahujú nepresnosti. V tridsiatych rokoch 19. storočia v Pešti (ešte nie v Budapešti!) neexistoval „slovenský evanjelický chrám“. Slováci používali evanjelický kostol na dnešnom Deákovom námestí spolu s nemeckými a maďarskými veriacimi. Svojho vlastného chrámu sa dočkali až o tri desaťročia neskôr, a to za celkom dobrodružných okolností, ako som o tom už sama písala na tomto blogu. To sú však v tomto prípade nepodstatné detaily. Pravdou ostáva, že básnika konfirmoval naozaj slávny Ján Kollár, hoci nemáme presné informácie o tom, v akom jazyku. Podľa niektorých bádateľov to bola slovenčina (resp. čeština), podľa iných nemčina.

Čo sa týka tvrdenia, že malý Sándor chodil do „slovenskej školy“, snažila som sa túto informáciu preveriť. Vo viacerých slovenských článkoch sa spomína, že táto slovenská škola mala byť v Asóde. Je pravdou, že Asód v tom čase mal slovensko-maďarsko-nemecké zmiešané obyvateľstvo a ľudovú školu, kde sa vyučovalo vo všetkých troch jazykoch. Učiteľom bol uvedomelý Slovák Štefan Koreň. Petőfi sa však dostal do Asódu až ako dvanásťročný. V takom veku už pochopiteľne nemohol navštevovať ľudovú školu. Petőfiho školské roky boli nanajvýš dobrodružné, jeho otec ho totiž posielal skoro každý rok do inej školy. Prvé štyri triedy vychodil Petőfi na piatich miestach (Kiskőrös, Félegyháza, Kecskemét, Szabadszállás, Sárszentlőrinc). Potom pokračoval v evanjelickom gymnáziu v Pešti a neskôr u piaristov. Vyučovacím jazykom na evanjelickom gymnáziu bola nemčina, u piaristov latinčina. V Asóde bol Petőfi žiakom evanjelickej strednej školy, ktorá mala päť ročníkov. Jazykom školy bola latinčina, ale niektoré predmety sa prednášali v maďarčine (dejepis, zemepis, prírodoveda). Petőfi absolvoval v Asóde tri ročníky, potom pokračoval v Banskej Štiavnici, kde sa tiež vzdelával v latinčine. Zdá sa teda, že hoci jeho asódsky učiteľ Štefan Koreň bol naozaj Slovák, ťažko ho mohol učiť v slovenčine, keď jazykom školy bola latinčina a maďarčina. Štefan Koreň bol rodinným priateľom Petrovicsovcov. Ostáva otázkou, v akom jazyku komunikoval s mladým Sándorom a jeho rodinou mimo školy. Odpoveď som zatiaľ nezistila. Je však faktom, že v r. 1838 mu Koreň zveril napísanie básne na záver školského roka (ktorú väčšinou pripravoval on). Toto dielo je najstaršou zachovanou básňou Petőfiho. Volá sa Búcsúzás (Rozlúčka), je to 54-riadkový hexameter napísaný v maďarčine. Vykazuje znaky výbornej znalosti maďarčiny. Zdá sa teda, že Petőfi ako študent nemal problémy s maďarčinou. Žeby sa mu vysmievali pre jeho slovenčinou ovplyvnenú maďarčinu? Možno mal prízvuk? Nuž neviem, rozprávať som ho žiaľ nepočula. Objavila som však anekdotu, podľa ktorej mal raz recitovať báseň so slovenským prízvukom. Bol to pokus o vtip, chcel sa tým vraj zviditeľniť ako herec. Od detstva totiž inklinoval k herectvu, ale nemal na to vybavenie: bol nižšieho zrastu a mal piskľavý hlas. Za spomínaný žartík ho oficiálne pokarhali, ale medzi divákmi dosiahol vraj veľký úspech.

Ďalšie tvrdenie, podľa ktorého sa Petőfi stal maďarským básnikom z vlastného rozhodnutia, až keď sa zoznámil s budúcou manželkou Júliou a chcel, aby tá rozumela jeho básňam, je viac než otázne. S Júliou sa stretol v r. 1846, keď už bol známym maďarským básnikom. Je však pravda, že láska k Júlii sa pozitívne prejavila v jeho tvorbe, ktorá dosiahla nový vrchol práve v tomto období.

Júlia Szendrey (zdroj: Wikimedia Commons)

Básnik sa pod prvými básňami podpísal ešte ako Sándor Petrovics. Formu Petőfi použil prvýkrát v novembri 1842.

Kde je teda pravda? Narodil sa Petőfi do čisto slovenskej rodiny, vychovávali ho v slovenčine a až oveľa neskôr sa z neho stal Maďar? Bolo to jeho osobné rozhodnutie, čím poprel svoj pôvod? Alebo bol len obeťou okolností, ktoré ho donútili asimilovať sa? A vôbec: čo rozhoduje o tom, za koho človeka pokladajú? Za koho sa on sám pokladá? Krv? Jazyk? Meno? Spoločnosť? Je asimilácia morálnou kategóriou? Zaslúži si odrodilec potopenie? Máme právo určovať, kto je lepším Maďarom/Slovákom? Zdá sa, že vášne okolo Petőfiho osobnosti sú v niektorých kruhoch dodnes živé. Osobne sa prikláňam názoru, že jeho pomaďarčenie bolo podmienené skôr okolnosťami a dobou, než nejakou konkrétnou a vedomou voľbou. (Poznám viaceré podobné príklady z opačnej strany: ako sa deti „čisto“ maďarských rodičov v slovenskom prostredí poslovenčili a stali sa horlivými ochrancami slovenského národa.) Chápem však nostalgické pocity Slovákov v zmysle „kto vie, čo by sa z neho stalo, keby ostal Slovákom“. Sám Hviezdoslav zaznamenal v súvislosti so svojimi prekladmi, akú radosť mu pôsobí, keď vidí Petőfiho básne v slovenčine, „v jazyku, v ktorom mali byť pôvodne napísané“.

„Pál Országh vrátil Alexandra Petroviča Slovákom bez toho, aby sa on sám stal horším Slovákom a Petőfi horším Maďarom.“ trefne napísal literárny vedec István Csukás.

Rudo Brtáň sa v zaujímavej štúdii o identite básnika prikláňa k názoru, že Maďara z malého Šándorka urobilo maďarské prostredie a maďarské ľudové školy. Podľa neho sa v rodine síce rozprávalo po slovensky, ale „škola vykonala svoje“. Naučil sa „v útlom veku už maďarsky čítať, písať, spievať, maďarskú gramatiku, maďarský štýl, maďarský hovor a napokon i maďarsky myslieť a jeho rodná slovenčina mu ostala len domácim, ozaj kuchynským a materinským jazykom.“ „Nikto nedal malému žiačikovi a chlapcovi nijaké slovenské uvedomenie a podľa všetkého nevídal v rodnom dome okrem českých náboženských kníh ani jedinú inú slovenskú (respektíve vtedy českú) knihu.“

O tom, aký silný vplyv na identitu a jazyk dieťaťa má prostredie a vyučovací jazyk školy, by som vedela rozprávať aj ja. Vidím to z opačnej strany na svojich deťoch.

Slovenské preklady Petőfiho básní nájdete aj na internete, napríklad tu.

Urobili sme domáci experiment. Nahrali sme jednu z najznámejších Petőfiho básní v slovenskom preklade a opýtali sme sa našich maďarských kamarátov, či ju vedia rozpoznať. Vedeli. Je tam dosť slov, ktoré sú v obidvoch jazykoch podobné. Posúďte sami:

„Keby Petőfi vyrastal v Necpaloch, sotva by sa stal maďarským básnikom“ – konštatuje maďarský literárny vedec Sándor Csanda. Možno by bol z neho najväčší slovenský básnik? Nevieme. Jeho príbeh je však každopádne zaujímavým a veľavravným dobovým nálezom Uhorska 19. storočia.