Signatári (medzi nimi viacerí moji obľúbení profesori z univerzity) tvrdia, že hovoriť jazykom susedov vie príliš málo ľudí. V mnohých oblastiach chýbajú odborníci, ktorí by ovládali jazyk susedných krajín na vysokej úrovni. Stredná Európa bola po stáročia svetom jazykovej pestrosti. Teraz, v 21. storočí sa však dorozumievame hlavne po anglicky. Angličtina nám síce môže pomáhať, ale dostať sa bezprostredne ku kultúre a svetu našich susedov sa dá len prostredníctvom ich jazyka. Naším záujmom je teda vzájomne si osvojiť jazyky susedov. Preto signatári navrhujú maďarskému parlamentu a vláde, aby došlo v tejto oblasti k rozhodným zmenám – aby sa spravili kroky k rehabilitácii prestíže týchto jazykov a kultúr, aby sa podporila propagácia susedných jazykov v médiách, odbornom živote aj školstve.
Memorandum som podpísala aj ja, hoci – pravdu povediac – neverím, že maďarská vláda s tým niečo naozaj urobí. Myslím si však, že myšlienka je veľmi dobrá a potrebná: naozaj sa poznáme príliš málo.
Vždy sa poteším, keď stretnem ľudí, ktorí sa naučili jazyk susedov. Poznám celkom slušný počet Maďarov z Maďarska, ktorí sa naučili po slovensky. O niektorých som už aj písala na tomto blogu, napríklad o historikovi Józsefovi Demmelovi, ktorý sa naučil po slovensky, aby mohol skúmať slovenské dejiny. Poznám aj Slovákov, ktorí sa naučili po maďarsky. Už dlho obdivujem napríklad Luciu Molnár Satinskú, zanietenú jazykovedkyňu z Bratislavy.
Mojím úplne novým objavom je sympatická študentka z Budapešti, ktorá sa zaľúbila do slovenčiny. Upozornila ma na ňu kamarátka. Študuje ruštinu a taliančinu na univerzite. Hm. Zaujímavá kombinácia. Povzbudila som kamarátku, nech ma dotyčná slečna smelo kontaktuje, budem rada.
Nakoniec sme sa stretli aj osobne v jednej budapeštianskej kaviarni. Videla som v nej ako keby samú seba pred mnohými rokmi. Toľko nadšenia a mladíckeho optimizmu!
Jej príbeh so slovenčinou sa začal písať, keď sa jedného dňa prihlásila na predmet „druhý slovanský jazyk – poľština“. Študenti slovanských jazykov totiž majú možnosť navštevovať jazykový kurz ďalšieho slovanského jazyka. Lenže mala smolu – poľština bola už plná. Dozvedela sa však, že na slovenčine majú ešte voľno. A tak sa dostala úplne náhodou k slovenčine... ktorá sa jej tak zapáčila, že za štyri roky ju už ovláda na vysokej úrovni a ľutuje, že o slovenčine nevedela skôr. S neustálym nadšením navštevuje hodiny slovenského jazyka a veľmi chváli metodiku pani lektorky. Vďaka nej bola aj na prechádzke po stopách slovenských pamätných tabúľ v Budapešti. Jej zásluhou pozná tiež bývalý slovenský evanjelický kostol, terajšie fitnescentrum, o ktorom som sa zmienila aj na tomto blogu.
Mladá dáma sa už trikrát zúčastnila letnej univerzity v Bratislave. Trojdňový kurz slovenského jazyka a kultúry ju vždy posunie o úroveň vyššie. Páči sa jej Bratislava, páčia sa jej Slováci, získala už veľa slovenských kamarátov. Nikde v zahraničí sa necíti tak dobre ako na Slovensku. Miluje aj výlety krížom-krážom po krajine, ktoré letná univerzita organizuje počas kurzu. Hovorí, že keď minule po troch týždňoch odchádzala z Bratislavy domov, slzy jej vyhŕkli. Najradšej by tam ostala.
Ako študentka taliančiny bola pred rokom na polročnom pobyte v Ríme v rámci programu Erazmus. Hneď keď dorazila, vyhľadala tamojší lektorát slovenčiny. Chcela sa prihlásiť na kurz. Lektorka ju vyskúšala a zistila, že ju nevie zaradiť do žiadnej skupiny. Jej úroveň bola totiž vyššia ako ostatných študentov. A tak sa lektorka rozhodla, že ju bude učiť každý týždeň v rámci svojich konzultačných hodín. Brala ju aj na akcie slovenského veľvyslanectva.
Momentálne je už v poslednom ročníku. Po ukončení plánuje pokračovať v štúdiu na literárnovednej doktorandskej škole zo slovenčiny a ruštiny. Ak bude mať možnosť, chcela by sa prihlásiť na odbornú prax do Bratislavy a urobiť tam aj výskum k doktorandskej práci.
Nie každý z jej blízkych je však jej voľbou nadšený. Nuž, odniekiaľ to poznám. Aj ja som si svoje vytrpela, kým sa moja babka zmierila s tým, že som sa začala učiť po slovensky a neskôr sa aj vydala za Slováka. Vlastne sa ani nikdy nezmierila.
Ach, zmeniť zmýšľanie predkov a zabehané chodníčky predsudkov je náročné!
Prajem si, aby na obidvoch stranách Dunaja vyrástlo ešte veľa podobných mladých ľudí s otvoreným srdcom a s úprimnou túžbou po poznaní.
