Román Alexa Strieženca je odvážnym pokusom vyrovnať sa s rodinnou minulosťou. Zároveň je dokonalým obrazom zložitosti nášho slovensko-maďarského sveta.
Päťdesiatnik Andor žije niekde na okraji Bratislavy. Vychovávali ho v šovinistickom maďarskom duchu. Vyrastal pod ochrannými rukami babky a prababky, ktoré mu vštiepili maďarskú hrdosť a nostalgiu za veľkým Uhorskom. V zmysle hesla „Nie je nič viac pozdvihujúce na tomto svete, ako byť Maďarom”. V jednej chvíli si však Andor uvedomí, že má slovenské priezvisko. Aký nepríjemný fakt. Čo s tým?
Andor má tajný koníček. Píše literatúru. Cez deň maká v počítačovom stredisku, no večer si sadne k svojmu románu. Žije akoby v paralelných svetoch. Čoskoro však narazí na problém. Vydavateľovi sa nepozdáva jeho priezvisko. Ako by mohol byť maďarským spisovateľom s takýmto menom?
V Andorovi to vrie. Má hádam zaprieť svojich slovenských predkov? Vybrať si nejaký pseudonym? Ako je to teda s jeho indetitou? Môže byť Maďarom, keď mal obidvoch dedkov Slovákov?
Jeho život sa zrazu otočí hore nohami. Začne pátrať po dedkovi, o ktorom vysvitne, že bol nielen uvedomelým Slovákom, ale aj gardistom a politickým činiteľom za Tisovho Slovenského štátu. Vyslali ho dokonca ako žurnalistického atašé do hitlerovského Berlína.
Ako sa mohol tento človek priženiť do šovinistickej maďarskej rodiny? Chlap, ktorému, keď chodil ešte ako dieťa do maďarskej školy v Trenčiankej Teplej, vešali na chrbát tabuľu s nápisom tót ökör (slovenský vôl)?
Andor pátra po jeho pohnútkoch a pritom si prehodnocuje aj vlastný život. Spochybňuje všetky tie skalopevné pravdy, ktoré kedysi bral ako samozrejmosť. Slovenský vojak dostával rany vždy len zozadu, lebo zbabelo utekal, na rozdiel od maďarského, ktorý hrdinsky bojoval. To ho naučila hlboko veriaca prababka, ktorá bola oddaná nielen Pánovi, ale takisto maďarskému plemenu. Slovákov priviala lavína z hôr, hovorievala mu zas babka. Tá babka, ktorá mala za muža deda. Roduverného Slováka. Andor doteraz necítil potrebu hlbšie premýšľať o týchto výrokoch, hlavne nie v kritickom duchu.
Máme právo kritizovať svojich predkov? Bude tým naša láska voči nim menšia? Je to neúctivé? Nakoľko sme zodpovední za postoje a činy predošlých generácií? Máme im odpustiť? Máme ich odsúdiť? Môžeme prelomiť mlčanie? Vysloviť veci, o ktorých sa v rodine radšej nerozprávalo? Špiniť do vlastného hniezda?
Román Alexa Strieženca Ja som niekto iný hľadá odpovede na tieto osudové otázky. Úprimne, sebakriticky, no aj s humorom. Kniha má dve dejové línie: príbeh Andora (ktorý vykazuje autobiografické črty) a príbeh Andorovho Deda, skutočnej historickej postavy, novinára, básnika, ktorý si v snahe o vyzdvihnutie svojho slovenského národa pomýlil cestu a pridal sa k fašistom.
Po prvýkrát som si román prečítala pred troma rokmi, keď vyšla maďarská verzia. Bol to katartický objav. Chvíľami som mala pocit, že som to napísala ja. Nachádzala som mnoho paralel medzi mojím životom a svetom autora. Dôverne poznám tie naše slovensko-maďarské naťahovačky, maďarskú pýchu aj slovenskú nedôveru, vzájomné pohŕdanie.
Občas sa musíme pozrieť do zrkadla. Uvidieť tam všetku našu malichernosť, nedokonalosť. Preskúmať, čo sme dostali do vena, čo nám formuje postoje, nebodaj nás determinuje. Čo je z nášho dedičstva užitočné a čo nás, naopak, brzdí a deformuje naše videnie.
Potrebujeme to všetci. Maďari aj Slováci. Poďme sa teda s Andorom pozrieť do svojho vnútra. Aj keď to občas bolí.
(Alex Strieženec: Ja som niekto iný. Vydavateľstvo NAP, 2023. Žiaľ, kniha sa dá zatiaľ objednať len cez internet, nie je dostupná v kamenných kníhkupectvách.)
