Z troch strán ho obklopujú obrovské dopravné tepny, po ktorých neustále hučí doprava. V detstve som bývala pár rokov v blízkosti Orlieho vrchu. Mala som to miesto veľmi rada. Potom sa mi rodičia rozviedli a museli sme sa presťahovať do inej mestskej časti. Ešte dlho sa mi snívalo, že znovu bývam pod Orlím vrchom. A teraz tu naozaj bývam so svojimi deťmi, aj keď iba na rok. Mám z toho radosť. S najmenším chodievame ne dlhé prechádzky v okolí. Na samotný kopec však nechodíme, je to zakázané.
Vrchol tohto kopca je totiž skutočným mikrosvetom vo veľkomeste: nachádza sa tu prísne chránená prírodná rezervácia s chránenými druhmi zvierat a rastlín v unikátnom zložení. Vďačíme zaňho prítomnosti rôznych mikroklím: kým na severnej strane prevláda subalpínska, na južnej substredomorská, čo poskytuje životný priestor mnohým druhom na jednej strane z doby ľadovej, na druhej strane z oblasti polopúští.
V októbri som objavila na ulici blízko nás plagát. Bola to pozvánka na jesennú prechádzku po Orlom vrchu, spojenú s prednáškou o jeho minulosti a prítomnosti. Toto podujatie párkrát do roka organizuje Sas-hegy Védő Egyesület (Spolok pre ochranu Orlieho vrchu). Prednáška sa uskutočnila v Centre návštev, ktoré patrí Národnému parku Dunaj-Ipeľ. Je to pomerne nová budova v oblasti rezervácie, kde je aj stála výstava o flóre a faune Orlieho vrchu. Odtiaľto vychádzajú od jari do konca októbra pravidelné prehliadky so sprievodcom po náučnom chodníku okolo kopca. Výstava aj prehliadka sú spoplatnené, ale my sme mali šťastie: keďže to bolo podujatie Spolku pre členov a sympatizantov, neplatilo sa. Prednášal nám starší sympatický pán, lokálpatriot z blízkeho okolia. Rozprával hlavne o minulosti: o tom, ako sa na stráňach kopca udomácnilo pestovanie hrozna a vinárstvo. Spomínal niektoré významné postavy, ktoré mali v tomto procese kľúčovú rolu. Všetky mali nemecké mená. Ujo sa za to akoby hanbil, lebo viackrát zdôraznil, že hoci títo páni mali cudzie mená, všetci sa rýchlo pomaďarčili a stali sa dobrými vlastencami. Ako keby ten, kto nemal maďarskú národnosť, nemohol byť v Uhorsku dobrým vlastencom.
S týmto fenoménom sa stretávam dosť často. U značnej časti Maďarov prevláda presvedčenie, že všetci, ktorí žili za Uhorska, sa museli hlásiť nejakým spôsobom k maďarskej národnosti. Akoby v Uhorsku žili samí Maďari. Prípadne Maďari „slovenského pôvodu“, „nemeckého pôvodu“ atď. Alebo Maďari „rozprávajúci po slovensky, po nemecky“. Nejako nám nejde do hlavy, že Uhorsko bolo mnohonárodnostnou krajinou a aj nemaďarskí Uhri mohli byť lojálni k uhorskej vlasti.
(Len tak na margo: funguje to aj naopak. Dnes si veľa Slovákov myslí, že na juhu Slovenska bývajú „Slováci rozprávajúci po maďarsky“. Do koncepcie „štátotvorného národa“ nezapadá existencia nejakých národnostných menšín. U veľkej časti slovenského obyvateľstva prevláda presvedčenie, že člen národnostnej menšiny nemôže byť dobrým vlastencom, ak si zachováva a pestuje svoju národnú identitu a nechce sa asimilovať.)
V lete som bola na skvelom koncerte, kde maďarský profesionálny súbor predviedol pozoruhodné dielo Vesperae Bachanalie od slovenského autora, františkána Pantaleóna Roškovského (1734-1789). Je to dielo, ktoré sa hráva len v ojedinelých prípadoch. Mala som o ňom už predtým nejaké poznatky vďaka prekladaniu: kamarátka písala rigoróznu prácu z Roškovského života a prekladala som pre ňu zo slovenčiny aj okolnosti vzniku tejto skladby. Tak som sa teda ešte viac tešila, že si ju môžem vypočuť. Maďarskí hudobníci hrali výborne. Vedúci súboru povedal pár slov o Roškovskom a predstavil ho ako skladateľa „slovenského pôvodu“. Možno maličkosť, ale ja mám na takéto veci citlivé uši. Prečo nepovedal, že Roškovský bol jednoducho Slovák? Mal by azda menšiu hodnotu v očiach poslucháčov?
Ešte jeden čerstvý zážitok: minulý týždeň som dostala email od kamaráta kňaza, vedúceho univerzitného pastoračného centra. Poslal mi životopis blahoslavenej Zdenky Schelingovej s nadšeným komentárom, že sa mu táto slovenská svätica veľmi páči a text o nej chce dať aj do univerzitných novín. Prečítala som si životopis, ktorý napísal nejaký maďarský lekár. Hneď na začiatku som sa z neho dozvedela, že sestra Zdenka sa narodila v r. 1916 „v rakúsko-uhorskej monarchii, na maďarskej Hornej zemi, v Oravskej stolici. Neskôr autor textu spomenul, že „jej rodná obec mala slovenské obyvateľstvo a pravdepodobne ani ona nevedela po maďarsky“. Ku koncu životopisu sa autor vrátil k národnostnej otázke a poznamenal, že „sestra Zdenka bola síce Slovenka, ale narodila sa v Uhorsku a mala občianstvo rakúsko-uhorskej monarchie“, tým pádom je aj pre nás zaujímavou postavou. No dobre.
Po tejto malej národnostnej odbočke sa však vráťme k Orliemu vrchu. Vinice zanikli na konci 19. storočia kvôli veľkej epidémii fyloxéry. Na ich mieste vznikli ovocné sady a neskôr sa začalo s výstavbou honosných víl pre bohatých mešťanov. V druhej polovici 20. storočia sa objavili aj obyčajné bytovky, najskôr tehlové, potom aj paneláky (ktorých sa našťastie nevybudovalo toľko, koľko bolo pôvodne naplánovaných). Sužujúce objatie veľkomesta sa stalo čoraz intenzívnejším, životný priestor vzácnych druhov zvierat a rastlín sa v alarmujúco rýchlom tempe zmenšoval. Vrchná časť kopca sa zachránila len vďaka tomu, že v roku 1958 bola vyhlásená za prírodnú rezerváciu. Prednášajúci pán (ktorý mal podľa priezviska tiež nemeckých predkov, hoci určite boli všetci dobrí maďarskí vlastenci :)) nám ukazoval aj zaujímavé fotografie – napríklad svoju mamu s kamarátkami, ako stojí na skalách Orlieho vrchu s veľkou kyticou v ruke. Bolo to v roku 1928, vtedy si ešte mohli dovoliť trhať kvety. Dnes sú takéto počiny prísne zakázané. Po prednáške sme sa zúčastnili spoločnej prechádzky po náučnom chodníku v sprievode prednášajúceho. Počas cesty sme sa kochali nielen v prírode, ale aj v krásnom výhľade na rôzne časti mesta. Dozvedeli sme sa aj ďalšie zaujímavosti, napríklad to, že na Orlí vrch zavítajú občas aj líšky. Tento rok tam bývala líščia mamička s troma mláďatami. Všetky zrazili autá.
O pár dní neskôr som sa prechádzala s dcérkou a nečakane sme objavili ďalšiu prírodnú atrakciu: novovzniknutý náučný chodník pod Orlím vrchom, na otvorenom priestranstve medzi dvoma ulicami. Dlho tam nebolo nič, iba blato a sem tam nejaké kríky. Teraz sa toto miesto premenilo na park so 43 druhmi rastlín. Pri každej z nich tabuľa s názvom, krátkym opisom a so zaujímavými informáciami o danom druhu. Skvelá vec. Tvorcovia náučného chodníka vychádzali zo stavu, aký na tomto mieste mohol byť pred mnohými rokmi, keď Orlí vrch ešte nebol obývaný a mal pôvodné rastlinstvo. Pridali k tomu aj niekoľko exotických druhov.
Mňa na tom najviac očarilo, že vynaliezavosť a tvorivosť dokážu urobiť z naoko nudného miesta niečo pozoruhodné, pekné a užitočné. Neviem, od koho pochádzal nápad, ale realizátorom bola samospráva mestskej časti Újbuda (Nový Budín). Park udržiava – podobne ako iné parky a ihriská v okolí – nezisková organizácia samosprávy, ktorá zamestnáva ľudí so zdravotným postihnutím a zmenenou pracovnou schopnosťou. Robia aj iné veci, napríklad montujú a pravidelne čistia nádoby na psie exkrementy (po maďarsky kutyapiszokgyűjtő, čiže „zber psej špiny“ – celkom dobrý jazykolam v obidvoch jazykoch, nie?). Vďaka tomu tu nemáme špinavé chodníky v rôznych štádiách „rozšliapania“ ako napríklad v Jozefove, kde chodíme do školy.
Budapešť má naozaj tisíc tvárí. Okrem tej veľkolepej, čo pozná každý turista, aj veľa skrytých, ktoré sa náročnejšie objavujú, ale stoja za to. Orlí vrch je jednou z nich.
