Povedala to svojmu bratovi, Csabovi Gy. Kissovi, univerzitnému profesorovi. (Jeho meno môže byť známe aj slovenským čitateľom: pravidelne písal stĺpčeky do časopisu .týždeň.) Csaba Gy. Kiss už v tom čase bol a ešte stále je výnimočnou postavou maďarskej vedy. Zaoberá sa predovšetkým kultúrnou a literárnou komparatistikou stredoeurópskych národov. Jeho vedomosti z oblasti stredoeurópskych jazykov, kultúr, literatúr, národných mýtov a symbolov sú ohromujúce. A tento veľký človek, o ktorom som vtedy ešte nič nevedela, neváhal venovať svoj čas mne, obyčajnej neznámej gymnazistke. Cez svoju sestru učiteľku mi posielal rôzne slovenské poviedky a požičal mi aj kazetu so slovenskou hudbou. Na kazete znela slnečná, svieža, veselá, priam tanečná hudba v akejsi čudnej slovenčine. Takto som ju vnímala, lebo v tom čase som ešte nič nevedela o kultúrnej predspisovnej slovenčine, o slovenských nárečiach, ani o atribútoch omše ako hudobného druhu. To bolo moje prvé stretnutie s prvou vianočnou omšou zo zbierky Harmonia pastoralis Edmunda Paschu, resp. Juraja Zruneka.
Oveľa neskôr, už keď som bývala na Slovensku, som si zadovážila toto geniálne dielo aj na CD. Odvtedy sa stalo súčasťou nášho domáceho vianočného hudobného arzenálu. Keďže som v tom čase už sama viedla spevácky zbor, začala som sa zaujímať aj o noty. Dostala som sa k facsimile vydaniu z roku 1987. A tým nastal kľúčový moment môjho vzťahu k tomuto dielu.
V úvode k notám som sa totiž dočítala, že existujú dokonca dve takéto vianočné omše a čo je ešte dôležitejšie: každá z nich má aj maďarskú verziu! Zrazu som pocítila v sebe obrovskú zvedavosť a vedela som, že toto bude moja srdcová záležitosť – dozvedieť sa čím viac o tomto diele a porovnať slovenské a maďarské verzie. Venovala som tomu pár mesiacov, preštudovala som dostupné materiály a nakoniec som nadobudla pocit, že kým na Slovensku je prvá vianočná omša veľmi populárna a známa, v Maďarsku jej maďarskú verziu nepozná prakticky nikto – okrem nejakých zarytých nadšencov starej hudby. Moje nadšenie ďalej stupňoval fakt, že väčšina maďarských hudobných vedcov, ktorí sa zaoberali maďarskou verziou omší, očividne netušila, že omše majú aj slovenskú podobu. Nakoniec som o tom napísala aj štúdiu v maďarskom jazyku s názvom Slovenské korene dvoch gyöngyöšských pastierskych omší z 18. storočia, ktorá vyšla v cirkevno-hudobnom časopise Magyar Egyházzene.
Prečo sú tieto omše také jedinečné? Okrem toho, že prekypujú jasotom a radosťou zo života, popri štandardných latinských omšových častiach (Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Agnus Dei) obsahujú vsuvky v jazyku ľudu – akési úryvky z betlehemskej hry. Tie opisujú pastierske scény – pastieri sa dozvedia radostnú novinu, poberú sa, aby privítali malého Ježiška a darovali mu svoje dary. Popri tom sa dostávajú do smiešnych situácií, zažartujú si, aj sa navzájom doberajú. Okrem pôvabnej dobovej reči dokresľuje ľudovú atmosféru aj hudba – ľudové prvky majstrovsky kombinované s dobovým galantným štýlom vážnej hudby. Z celého diela dýcha na nás neskutočná sviežosť.
Slovenská verzia omší bola dlho pripisovaná františkánovi Edmundovi Paschovi. Až v roku 1989 prišiel muzikológ Ladislav Kačic s objavom, že skutočným autorom je Paschov mladší spolubrat Juraj (Georgius) Zrunek.
Predstavme si teraz mladého františkána, rodáka z moravsko-slovenského pohraničia, výborného organistu a hudobníka Georgia Zruneka, ktorý v súlade s františkánskym poslaním hľadá vo svojom umeleckom prejave cestu, ako dostať radostnú zvesť o Ježišovom narodení bližšie k jednoduchému ľudu. A tak sa rozhodne napísať dve vianočné omše doplnené dramatickými prvkami v nárečí z okolia svojej rodnej zeme. Celkom výnimočný počin, ak berieme do úvahy, že v tom čase sa v liturgii používala výlučne latinčina. Páter Juraj pôsobí v tom roku (1766) práve v žilinskom kláštore ako organista a pomocný kazateľ. O rok neskôr ho preložia na územie dnešného Maďarska, do mesta Gyöngyös, kde zastáva post organistu, pomocného slovenského kazateľa (pre slovenské obyvateľstvo okolitých dediniek), učiteľa spevu a hry na organe. A na tomto novom pôsobisku tento slovenský rehoľník, ktorý podľa svedectiev dobových spisov vôbec nevedel dobre po maďarsky, zopakuje svoj odvážny čin a obidve vianočné omše prepracuje pre maďarských veriacich. Ich rukopis zaradí do zborníka darovaného provinciálovi Jurajovi Kernhoferovi na meniny.
Maďarské verzie omší sú trochu jednoduchšie, Zrunek ich pravdepodobne prispôsobil skromnejším hudobným možnostiam menšieho kláštora. Ale podstata je rovnaká: stále časti sú obohatené vsuvkami v pôvabnej dobovej maďarčine. Nevieme, kto bol autorom maďarského prekladu, resp. úpravy textu do maďarčiny (lebo nejde o presný preklad, skôr o prebásnenie, niekedy prispôsobenie maďarským reáliám). Azda nejaký maďarský spolubrat. Františkáni boli známi tým, že nevlastnili žiadny majetok, ani duševný, a tak sa väčšinou nepodpisovali pod vlastnou tvorbou, ktorá mala patriť všetkým. Práve preto je pre nás veľkým šťastím, že Zrunek sa pod maďarskú verziu omší podpísal. Vďaka tomu mohol odhaliť vyššie spomenutý muzikológ Kačic aj skutočné autorstvo slovenských omší.
Pátra Zruneka o rok preložili na ďalšie pôsobisko, ale zborník s maďarskou verziou omší ostal v Gyöngyösi, kde ho objavil o dvesto rokov neskôr, v roku 1942 literárny vedec Lajos Pásztor. Pripravil omše na vydanie, ale rukopis sa počas vojny stratil a dodnes sa nenašiel. Našťastie sa zachoval prepis, ktorý L. Pásztor neskôr (v r. 1986) vydal spolu s podrobnou štúdiou o maďarských omšiach.
Podľa mojich najnovších zistení sa v roku 2013 v Maďarsku pripravovalo veľkolepé dielo: spoločné kritické vydanie všetkých štyroch omší, tzn. prvej a druhej slovenskej spolu s prvou a druhou maďarskou. O plánovanom vydaní všetkých omší som sa dozvedela úplne náhodou, cez internet. Odvtedy však nemám informácie, či sa spomínané dielo naozaj podarilo vydať.
Doma mám už tri CD s rôznymi verziami hudobného prevedenia prvej slovenskej omše. Mala som to šťastie viackrát ju zažiť aj naživo, naposledy práve v týchto dňoch v Rajci, vďaka šikovnej dirigentke Eve Kyškovej. Práve očakávam štvrté zrunekovské CD do zbierky od košického zboru Gregoriana, ktoré bude tým vzácnejšie, že bude obsahovať aj druhú slovenskú omšu. Tú doteraz nikto nenahral. Vždy ostala v pozadí tej prvej ako údajne „menej zaujímavá a menej hodnotná”, ale ja som presvedčená, že si zaslúži pozornosť. Čo sa týka maďarských omší, zatiaľ viem len o jednom súbore (Musica Historica), ktorý má prvú omšu vo svojom repertoári. Úryvky z nej majú nahraté aj na CD. Snáď niekedy v budúcnosti, ak budem mať viac času a energie, zorganizujem koncert, na ktorom odznie tento skvost nášho spoločného hudobného dedičstva v plnej kráse: obidve slovenské aj maďarské omše za účasti slovenských aj maďarských hudobných telies. Bola by to pekná pocta skladateľovi, ktorý je pre mňa významnou postavou slovensko-maďarského priateľstva.
