Piatok 3. marec. Je ráno, 05:55. Nestíhame. Budík zazvonil hodinu pred odchodom z domu = 2 hodiny pred odchodom vlaku. Neviem prečo ten seriózny tón, my by sme totiž nestíhali ani keby máme budík 13 hodín pred odchodom. Prevaľujeme sa a Marek len letmo spod vankúša vydáva zvuk, ktorý sa pri pozornejšom počúvaní podobá slovenčine, znelo to v preklade ako ,,Dižkiii, nejaký som unavený." Nahádzali sme si do ruksakov návleky, lebo Tatry sú plné smrtiaceho snehu, paštéky, cereálne tyčinky, rožky, čelovky (aj keď netuším na čo nám budú), šál sme si tiež chceli vziať, ale ten sme nenašli, ani jeden. Nenašli sme ani 10 ďalších vecí, za ktoré sme stihli len minútou ticha vypiť rannú kávu a veriť, že ich raz nájdeme. Tá skriňa s 3 poličkami má totiž určité racionálne hranice, a bolo by divné ich spochybňovať. Náš byt nás sem-tam k takýmto absurdnostiam núti. No nič, kašleme na veci, máme čo sme našli, bežím ešte nakŕmiť Sherlocka (môj malamut). Marek uteká na zastávku. My sme zvláštny pár. Niekedy sa stane, že obaja chceme ísť na rovnaký smer, rovnaký výlet, na rovnaký spoj, ale každý stojí a čaká na úplne inej zastávke a na iný tolejbus. Vzdialenosti zbližujú, ale späť k výletu...
Čakám Mareka na zastávke 201-ky. Zastávka Hraničná. Do príchodu trolejbusu zostáva cca 1 minúta. Orlím zrakom ho už v diaľke pomaličky zachytávam a jemnučké kontúry poslednej číslice prezrádzajú, že je to náš troleják. V hre bola ešte 2 na konci, tá, ktorá jazdila na nebohú konečnú zastávku ,,Rajskááá". OK, sme všetci. Zelený svetelný krúžok je bratislavskou nedočkavosťou ucapaný, šofér dostal jasný signál, že si prosím otvoriť dvere. Dvere sa otvoria. Vyťahujem taký ten nový cestovný lístok, už aj s QR kódom. Vsuniem lístok do označovača. Predtým bolo takmer nemožné mať označený nový typ cestovného lístka, teraz je už nemožné mať označený cestovný lístok už aj s QR kódom. Tie mašiny fungujú zrejme podľa zásluh. Nie, vážne, vážme si čo máme, lebo mnohí ľudia v Európe majú dodnes len obyčajné lístky bez QR kódu.
Základom výletu je nastúpiť na správny trolejbus #blava
Vystupujeme z trolejbusu. Niečo je inak, mimoriadne neutekáme na vlak. Máme čas ešte 20 minút do odchodu vlaku. Ten náš trolejbus bol asi nejaký zmeškaný. Práve som si predstavila Mareka ako by reagoval: ,,Zmeškaný spoj? Dižki, ale veď ako si mohla byť v zmeškanom spoji, keď si ho zmeškala?" Lingvista... Kupujeme cestovný lístok. Pýtame si s miestenkou, pani za sklom naznačuje niečo v štýle, že mám ísť bližšie k mikrofónu, tak idem bližšie ku sklu, ona ale ukazuje, že k mikrofónu, krúti hlavou, aj by som jej povedala, že neviem kde je ten mikrofón, lenže ona ma vôbec nepočuje. Po týchto customer partnerských nezhodách dostávame 2 ístky do Popradu. Teta za okienkom niečo vraví, ucho som priložila do otvoru kde dáva hotovosť. Teta vraví, že miestenka sa dáva automaticky. Tak super, asi ma počula. Otočíme sa, svetelná tabuľa nám naznačuje, že máme ešte 10 minút. To treba využiť akoby posledných 10 minút života! Ideme teda poriešiť potravu, kultúru a písacie potreby. Máme igelitku plnú časákov, serióznej tlače, dve bagety - vyzeráme akoby sme hľadali výkup papiera, ale sme spokojní, pripravení na cestu a nastupujeme do vlaku. Sedíme v kupéčku s dvomi staršími nonšalantnými dámami v svetríkoch, okuliaroch na pol nosa, a jedným chlapcom schúleným pri okne. Chlapec, sa občas tak popozerá, otrávene skonštatuje, že miestenky sú somarina, potom zavolá kamošovi a vysvetľuje mu, že zabudol vystúpiť, tak ho to ráno odviezlo až do Bratislavy, že zaspal, tak ide až teraz naspäť. Chalan vystupoval až v Novom Meste nad Váhom, ale hlavne, že sa dobre vyspal. Nikdy nie je neskoro na dobrý spánok, najmä v #piatoček.
Pomaly nám nížinaté roviny za oknami masívnejú a to je dobré znamenie. Divočina sa približuje. Alebo my sa blížime k divočine. Priznám sa, že ja nie som vôbec zimno-turistický typ. To Marek ma nahovoril. Kňučal, že by rád so svojou priateľkou takéto výlety. Vraj je to super, keď takto dvaja ľudia, ktorí sa majú radi spolu trávia čas. Ale mne sa to nezdalo. Nemala som návleky a nezdalo sa mi to celé ultra bezpečné a vlastne to celé bol dosť nebezpečné, studené a diskomfortné. ALE... nechala som sa nahovoriť, predsa len mám dosť skúseností z nezimných trekovačiek a zase až taký veľký rozdiel to určite nemôže byť a potom je tu ten ženský charakter. Veď čo by baba neurobila pre smutného muža, keď chce ísť v zime von, do hôr?
Vlak zastavuje a my tiež
Sme v Poprade. Mnohí nevedia, že v Poprade a vlastne v celých Tatrách sú nové automaty na kávu. Také tie, že keď skončí liatie mlieka do pohára, hľadáš kde sú paličky, ktorými si nápoj pomiešaš. Palička po novom vystrelí zo spodu a ty sa po náročných mesiacoch naozaj tešíš, ako si v horách pomiešaš kávu. Prdlajs. Cool bolo už samotné spustenie možnosti platby kartou, kamagáti! Ale bezkontaktne! Proste označíš kapučko, priložíš kartu, strhne ti to 0,50 € a ty si šťastný... A potom tá palička. Netreba Ti viac. Marek je flegmatik, on si len odpil z mojej kávy, vraj také už videl #blaváčkanavýchodze. Ale nám trebalo pokračovať. Kúpili sme si lístok na TEŽ. Vezieme sa do Starého Smokovca. Som ako japonský turista na Hodžku.
V pravidelných intervaloch si presadnem na ľavú stranu a potom na pravú stranu chodby električky, podľa toho, odkiaľ je v tej chvíli lepší výhľad. Chalani, čo sedeli za nami, išli zo školy. Zo strednej školy. Jeden z nich vyzeral byť taký ultra opinion leader. Obrí krúžok v uchu, vlásky strapato do boku cez pol tváre, dotrhané nohavice - ako ho ten módny pes chcel zabiť, ale on zázrakom prežil a kamošom spolusediacim tento mladý muž hovoril, že mu mama na to prišla. Chalani sa pýtajú: ,,Na čo?" Leader vraví: ,,Už zna, že huľim." Chalani sa na tom zasmiali a pýtajú sa: ,,A čo ona?" Opinion leader im povedal: ,,Ci pana, možem jebac. Vravím, že je to moj život. Pýtam še ce ja, čemu chodziš do koscela, kedz ši doma jak besna? Nepytam, tak nehaj tak!" a chalan obhájil svoju kráľovskú pozíciu (v pozadí bolo počuť soundtrack Eltona Johna z Lion Kinga). Toto všetko som len tak námatkovo registrovala, mala som čo robiť, lebo tá električka stále menila uhol a nie vždy som videla na Tatry, chápete, bolo treba sa premiestňovať a fotiť.
Vystupujeme v Starom Smokovci. Peši prechádzame po zelenej smerom na Hrebienok. Na jednom úseku sa rozhodnem, že je čas dať si návleky. Moje rifle ten nápor predklonu nevydržali a rozpárali sa naprieč celou sedacou časťou. Tak som sa zmohla len na prevrátenie očí. Neboli to práve najvhodnejšie nohavice na turistiku, ale vkladala som do nich väčšie nádeje. Prichádzame na Hrebienok už aj s mojou obrovskou dierou na zadku.
Marek pozerá na hodiny: ,,Fúúú Dižki, zrejme na Téryho chatu nestihneme prísť za svetla, ale môžeme sa o to aspoň pokúsiť". Kým je svetlo, takéto upozornenia beriete s ľahkosťou bratislavskej pipky. Vravíte si: ,,Jasné, že to dáme, veď tempo máme vždy dobré a Teryho chata nie je vôbec ďaleko."
Zimná turistická idylka
Z oboch strán turistických chodníkov to strihajú lyžiari a snowboardisti a sem tam nejakí nadšení rodičia s menej nadšenými potomkami, s tzv. eko hejtermi.
A tá turistická kultúra.Už odmalička sa mi páčila tá tradícia pozdrav sa okoloidúcemu v lese. Marek po prvom turistovi už nezdravil, ja som zdravila, on sa smial, na čo všetkých zdravím, vravím, že sa to patrí. Úplne vážne, turisti, povedzte mi, keď ide oproti Vám 100-členné stádo turistov a nie sú jedna skupina a Vám sa zase až tak nechce byť kontaktný, - veď vy ste aj tak vlastne mizantropický introvert, ktorý len predstiera toho extroverta, ale máte dilemu - zdravíte?. Ja navrhujem turistickú cedulku, s nápisom: ,,Už som pozdravil".
Počasie bolo v piatok ako z medu. Takmer nulová veternosť, rozprávkový výhľad, dokonca sme videli aj na Kráľovu hoľu. Ja som ešte nikdy nevidela z Tatier Kráľou hoľu. Vždy som vychytala tie padnuté oparové envirofázy, čo ja viem ako sa to volá odborne... Oblaky?
Snehu je toľko, že značenia so smerovými nápismi len tak odumreto trčia zo snehu a dá sa o ne potknúť. Treba pozerať pod nohy. Vážne. Sme už takmer pri Zámkovského chate.
Čím viac vstupujeme do lona skalnatého objatia, o to viac si spomínam na dokumentárny seriál Najväčšie tragédia Slovenska. Maštalír tam šokujúco rozpráva šokujúce tragické príbehy a mnohé sa končia vyhasnutím ľudského života. Maštalír v jednej šokujúcej časti popisuje udalosti o páde lavíny. To je ale len zlomok mojich vedomostí o dychberúcich nebezpečných veľhorách. V skutočnosti je to tak, že mám podrobne naštudovanú stránku www.hzs.sk. Zvedavosť nepustí.
Mňa učili na tábore, že treba byť obozretný a opatrný, možno preto, že som nikdy opatrná nebola, ale vekom človek krehne. Je to jednoduché, treba dať do gúglu iba slová ,,tatry!" a ,,smrť". Ako prvú vám gúgl vyhodí stránku Horskej záchrannej služby, čiže si viete urobiť štatistiku úmrtí podľa dátumu, obdobia v roku, mena, priezviska, spôsob vyhasnutia... A tak trochu Vám je jasné, ktoré obdobia sú v Tatrách najkritickejšie a kedy je fajn sa im so cťou vyhnúť. Takže s týmto vysokohorským vedomostným budgetom o popadaných lavínach a tragédiách o vyhasnutých životoch som sa pri každom preborení do snehu začala pochopiteľne... Báť. Zas počujem ten Maštalírov hlas...
Všade padá lavína
Myslím, že každá tretia veta z mojich úst obsahovala slovo lavína. To prebáranie bolo inak úplne okej, len som na to nebola pripravená. Pri mojej hobitej výške 158 cm je preborenie do 1,5 metrového snehu rozdiel než pri bežnom zdravom dorastenom jedincovi. Vchádzame do Malej Studenej doliny. Taký kotol a okolo vás veľké ostré štíty a vy si robíte z toho srandu, lebo nechcete dať najavo ten strach. Urobím krátke panoramatické video a ukazujem, že tam (vzadu ďaleko hore) je naša Reinerova chata, Marek sa mi smeje cca päť metrov za mnou: ,,Dižkiii, Téryho."
Ono to nebolo vôbec až také podstatné ako podstatne to slnko začalo zapadať a pred nami stála hora, na ktorú by sa aj Frodo vyprdol a dal tomu škaredému veľkému škriatkovi ten prsteň a šiel by späť na Hrebienok jak človek. No nič, snehu pribúda, v turistických topánkach sa stále kráča ťažšie a máme sa ocitnúť na hore, na ktorú ešte neviem presne ako sa chceme po technickej stránke dostať. Reku sneh + šikmá plošina + ľad... No ja neviem čo s tým, ale Marek stále kráča s úsmevom a užíva si krásny západ slnka. Presne taaak.
Každý skaut vie, že slnko v zime zapadá skôr... Lenže my nie sme skauti
My sme vstúpili na kopec a slniečko nám spoza ľavej strany Priečneho sedla mávalo ako zlatí chlapci z Göteborgu, keď odchádzali z pódia na SNP-čku. To bol taký prvý, naozaj prvý moment, keď mi zredlo v žalúdku z predstavy, že sa v tom pekle ocitneme po tme. Nó, lenže sme mali výhodu, vďaka čistej oblohe malo slnko dlhšiu afterpárty. Takže hoci zapadalo, ten efekt zapadnutia nám priniesol cca 45 minút svetla.
Z hory schádzali chalaniská a babenky a ladnosťou sa odlyžovali preč. Nejakí ľudia boli aj hore, ale tempo mali príliš svižné. Nedalo sa ich dobehnúť. Vlastne všetci boli v porovnaní s nami rýchli.
Obzerám sa, stúpame pomaličky, ale ráta sa to. Pozerám sa pod seba. Biele peklo, samozrejme začínam Marekovi vyčítať do akého nebezpečenstva ma to vzal. On bol pritom veľmi statočný, lebo sa mi vôbec nevysmieval za tie ženské prejavy, ktoré sa prebudili v mojich strachoch. Ja by som to neudržala, aj preto si ho vážim a v mojich očiach je výnimočný.
Sme na hore už úplne sami. Čo by bola za normálnych okolností pôda pre romantiku, ale nie, kamagáti, Nebola. Lebo normálni romantickí ľudia sú samozrejme už niekde v doline, alebo hore na Teryho chate. Zapadnuté slnko sa na šupu rozlúčilo. Začínam sa už naozaj báť. Terén je veľmi klzký, vyťahujem čelovku. Kúpila som si jednu, ešte dávno, ale nikdy som ju nechcela použiť. Mala to byť len taká turistická rekvizitka na fotky, alebo tak. Veď ja som ani nevedela či svieti. Bože, diky! Svietila!
Mala som na čele tú svetelnú vec, skreslovalo to, tieň to vrhalo tak krivo. Prišla som k bodu, keď zo mňa vyšlo víťazné, ženské: ,,Ja tam nejdem, ja sa tu nechcem zabiť, nikto okrem nás tu nie je. Je tu ľad, my sme ale že úplní debili!" Marek mal stále úctu, a možno už aj on na okamih pripustil, že to nie sú ideálne podmienky. On sa vyteperil už na štvortisícovky, vtedy svet vnímaš trošku inač. Možno neodhadol moje reakcie po zatmení. Mne sa už začal pod nohami sneh kĺzať, nebola som si istá či stúpam na dostatočne zamrznutú plochu, do ktorej musím len špičkou kopnúť a udržať sa tam a schodíkovým princípom stále vyššie. Hrozne rýchlo mi dochádzali sily a navyše som musela aj na wécko. Všetko bolo zlé, začínalo mi byť ľútostivo, spomenula som si na všetky svoje životné neúspechy a na to ako som si istá, že si nikdy nenájdem frajera. Marek sa stále nesmial a tónom, ako keď sa dospelák s dieťaťom rozpráva, hovorí: ,,Dižki, veď Ty máš frajera.", no hej, ,,ale čo mám z toho, keď ma vláčiš na takéto miesta?!"
Mráz, tma, škrípanie snehu...
Vtedy mu už pohlo kútikom, videla som to. Dodnes zapiera, ale pohol!...Hekla si! #pelíšky. Sme cca v polovici hory, ktorá vedie ku vysnívanej Téryho chate. V postupných úrovniach sa začne prebúdzať tatranský studený vietor. Celkom nám to znemožňuje výstup. A sme tu úplne sami. Aj by som zakričala DE-BI-LI, ale bála som sa aby ozvena nespustila veď viete čo... Snažíme sa, pomaly stúpame, čelovky už sú v teréne dve. Tá Marekova je však oveľa silnejšia. Dostávame sa k úseku, kde je snehová plocha úplne primrznutá, Skúšam ísť vyššie, zľaknem sa, nedá sa mi, vrátim sa nohou naklonená v uhle celej hory na pôvodné miesto a nechcem sa pohnúť ďalej. Marek na mňa spustí mentorskú reč: ,,Je to v tvojej hlave, musíš to prekonať. Ten strach je pre Teba práve najmenej bezpečný, musíš byť úplne sústredená na každý krok." Len mu ticho trucovito-ukrivdene a skepticky odhmknem súhlasom. ,,Budem ťa istiť zo zadu, som silný" povedal. Už sme takmer pri veľkom balvane, ktorý je od vrchu celej hory cca 20 m, ale to hovorí osoba, ktorá mala slabú čelovku. Pri kameni bol jeden kritický úsek, kde ma Marek požiadal, aby som ho neobchádzala pre pozdĺžnu plochu ľadu, ale nech naň radšej vyleziem. Dámy a páni, PEK-LO! Je cca 18:40. Sme už takmer hore, prosím Mareka nech posvieti na Téryho chatu, aby som ju lepšie videla. Chata zrazu zmizla. Nebola nikde. V tejto zime sa používajú na značenie veľké tyčové palice, ktoré majú na konci zakreslenú celú značku. Tá naša bola zelená. Hľadali sme teda ďalšiu palicu ako v escape room. Značku sme vypátrali. Prosím Mareka, nech pre istotu nasvieti na ďalšie značky, nech máme predstavu o teréne.
Už tam budem, oslíku? -_-
Značky nekončia. Smerujú na ďalšiu horu a vietor začal naberať na sile. ,,No nič, teraz sa už vrátiť nemôžeme a na Teryho chate máme aspoň zabookované 2 miesta na noc", pripomína Marek. Okolo nás bola úplna tma, ani zrnko svetelného smogu. Človek by si povedal nádhera, keby je v izbičke na chate v ponožkách, teple s výhľadom na temnotou zahalené Tatry. Ticho, tma a naše dva skromné svetelné lúče čeloviek a pocit toho všadeprítomného, temnom zakrytého tatranského masívu. Pokračujeme. Bola by blbosť to teraz vzdať. Terén začína značne naberať na strmosti. Uhol kopca sa každým metrom zväčšuje (či zmenšuje)? Proste, kopec je evidentne stále strmší. Pozeráme do zeme, vietor už začína šľahať do tváre. Začína primŕzať. Pri jednej značke uvdíme svetlo na konci tmy. Doslova.
Veľmi chceme, ale ešte sa netešíme. Predsa len ten Maštalír a vyhasnuté ľudské životy v Tatrách...
Musíme ísť. Hory sú nevyspytateľné, treba byť na pozore. Nie že by nám išlo o svetlo, to nám v tej tme môže byť už jedno, skôr o zdravie bezpečie a česť. Tak! Namotivovali sme sa, napili, voda je studená, jak kľúče, ktoré zabudneš v chladničke, ale lepšie, ako keby nám mal vyhasnúť ľudský život od smädu. Črtajú sa krivky budovy, vidíme postupne viacero svetiel. Ja cítim úprimné šťastie, lebo si myslím, že môj život dnes už nevyhasne. Sme bližšie, je to už azda len nejakých 30 - 40 m, hoci ten môj odhad...Ženy. Zo svetiel v diaľke sa vynárajú okná s lampou. Chata je okrem tých okien celá ponorená do tmy. V pozadí vidíme tmavý masív potiahnutý veľkou bielou akoby plachtou. Hm, bude to sneh. Nie! Bude to veľa snehu. Veľmi veľmi veľa snehu (Maštalír... lavína).
Po schodíkoch sa dostávame ku dreveným vstupným dverám Téryho chaty. Drevené? Ako to vydrží taký vetrisko, keď to je drevené? No nič, neriešim, teším sa. Dávame víťaznú selfie s čelovkami, tvárami do boku, nech nie sú prepálené fotky. Na dverách je oznam: ,,Zákaz vstupu s mačkami!". Tak ozaj pošucky a hrdinsky sa zasmejeme, že my ,,hrdinovia" sme to dali aj bez mačiek, vojdeme dnu. Chata je drevená, o steny z dreva sa už zvonka opiera tuhý vetrisko. To je ten moment, keď si uvedomíš, že si v drevenej chatke vo Vysokých Tatrách.
A noc sa ešte len začína...
(Pokračovanie tohoto blogu bude obsahovať ešte väčšie vzrúšo, no na naň si musí autorka v rámci prokrastinovania pri písaní diplomovky vyhradiť prokrastinačný čas #ifyouknowwhatimean )
