Čo si väčšina neuvedomovala bolo, že naším vstupom do eurozóny sme v praxi posunuli našu krajinu primárne v dlhovej oblasti do menového režimu novodobého zlatého štandardu. Zlatý štandard v Slovenskom prípade znamená, že krajina nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť hodnotu „svojej" vlastnej meny. To znamená, že či chceme alebo nie, euro bude mať na Slovensku vždy stále tu istú hodnotu ako má v celej eurozóne, bez ohľadu na to, čo sa udeje u nás. Alebo ešte ináč, nemáme žiadnu možnosť v rámci našej krajiny čokoľvek zmeniť na hodnote „našej meny. V čom je táto situácia taká zradná a hlavne v dlhovej oblasti? Je to veľmi jednoduché. Krajina, ktorá má samostatnú menu a môže si prakticky samostatne regulovať jej hodnotu, má možnosť pri každom prekročení zdravej miery zadĺženia jednoducho znehodnotiť vlastnú menu, devalorizáciou alebo infláciou, tlačením nových peňazí (monetizovaním dlhu), a týmto opatrením v praxi znížiť hodnotu svojho dlhu. Toto opatrenie bolo veľmi obľúbené väčšinou socialisticko - populistických vlád v západnej Európe a svojim spôsobom bolo použité aj u nás. V eurozóne ale žiadna malá krajina ako je tá naša nič také urobiť nemôže (našťastie), a preto sa za akýchkoľvek podmienok musí vysporiadať so svojim dlhom „natvrdo" a zaplatiť všetko, čo si požičala. Manipulovať na Slovensku s hodnotou dlhu prostredníctvom meny je dnes preto úplne nemožné. Je nepredstaviteľné, aby sa nám podarilo na Slovensku ovplyvniť hodnotu eura, alebo že by sme si jednoducho vytlačili v Bratislave pár miliárd eur. Tým pádom, ak chceme znížiť náš dlh, jediné čo nám zostáva je splácať všetky dlhy, a to v mene, ktorej hodnota je pre nás nemenná (teda ako keby sme museli dlh splácať v zlate).
To, že táto teória je skutočná a v praxi bohužiaľ overená, môžeme naživo sledovať v Grécku. Ide o ukážkový a exemplárny príklad, kedy sa krajina svojim správaním neprispôsobila novým podmienkam, v ktorých sa prijatím eura ocitla (novodobý zlatý štandard). Všetko ostatné, čo sa v krajine deje, je už iba výsledkom fungovania novodobého zlatého štandardu. Ak by Grécko nemalo ako vlastnú menu euro a používalo by svoju pôvodnú národnú menu, tak by socialisti mohli urobiť presne to, na čo boli zvyknutí celé desaťročia. V momente, ako by ich prestal ťahať globálny rast, vytlačili by si nové peniaze, poplatili by nejaké dlhy a išlo by sa ďalej. Strata hodnoty vlastnej meny nie je až taká viditeľná a voliči si ju spravidla všimnú iba okrajovo (aj keď podľa mňa je to čisté okrádanie ľudí). V prípade Grécka kosa narazila na veľmi silný kameň, zlatý kameň, a tento jednoduchý ekonomický princíp ukázal krajine, ako sa vo svojej ekonomickej politike veľmi mýlila. Všetko to v najhoršej miere vyrazilo v oblasti dlhovej politiky. Teraz musia, či chcú alebo nie, platiť všetky svoje dlhy v tvrdej mene so stále rovnakou hodnotou, aj keď sú vplyvom sústavného poklesu HDP stále chudobnejší, a teda menej schopní splácať. Štandard ale nepustí, a keď nechcú skrachovať musia splácať, aj za cenu veľkých obeti.
A poučenie pre Slovensko? V zásade je z tohto uhla pohľadu úplné jedno, či vládne lavica alebo pravica. Jednoducho máme euro a de facto fungujeme v novodobom systéme zlatého štandardu, kedy sa žiadnym legálnym spôsobom (okrem štátneho bankrotu) nedokážeme dlhu zbaviť a vždy bude mať pre nás rovnakú hodnotu, ktorú dokážeme znížiť iba poctivým splácaním. Preto si treba uvedomiť, že ak naša celková ekonomická sila klesne akoukoľvek vinou, náš dlh nám zostane na krku stále rovnako veľký. Len sa viacej narobíme na jeho splatenie. Prijatím eura sme sa nastálo upísali tomuto pravidlu a nič iné, ako hospodáriť bez dlhov nám nezostáva. A buďme za to radi.
