Keď úsmev bolí

Nasleduje dlhý liečebný proces. Najprv sa k tomu staviate statočne. Všetci pri vás stoja, presviedčajú vás, že liečba bude úspešná. Každý deň máte kopec návštev, kolegov, kamarátov, deti, a priateľa s ktorým ste chceli zostarnúť. Všetci sa usmievajú, sršia humorom, hovoria o všetkom novom, čo sa deje mimo nemocnice. Nosia vám kopec veselých darčekov a humoristickej literatúry. Šéf povestný svojou lakomosťou, urobí gesto jeho života a pošle vám notbuk s nonstop pripojením na internet.

Čím trvá liečba dlhšie, tým menej sa podobáte na človeka. V zrkadle vidíte svoju tvár nafúknutú do tvaru balóna a páperie na hlave, ktoré bolo niekedy hustými vlasmi. V takomto štádiu už nechcete, aby vás niekto videl. Púšťate k sebe len tých najbližších. Neviete sa zbaviť myšlienky na smrť. Zaspávate a zobúdzate sa s ňou. Vedľa vás umierajú ľudia, a na ich miesta prichádzajú noví adepti. Smrť sa stáva neoddeliteľnou súčasťou vášho života. Vtedy sa už nedokážete ani usmievať a vaši blízki nevedia pochopiť, kam sa podela tá veselá kopa, ktorú pred tým poznali.

Keď vidíte na očiach detí, že láska k matke sa zmenila na ľútosť k chorému človeku, tak zakážete návštevy aj im a obmedzíte ich na minimum. Vaše srdce plače, ale nechcete vidieť ako kvôli vám plačú vaše deti. Na očiach priateľa už nevidíte pohľad lovca a zamilovaného muža, ale len zvyšok svedomia, ktoré mu nedovolí povedať vám pravdu v takejto situácii. Telefonáty od priateľov sú čoraz nepravidelnejšie a je ich stále menej. Na koniec si prečítate mail od šéfa, v ktorom vám navrhuje výpoveď zo zamestnania dohodou, maskujúcu slušným odstupným.

Vtedy máte pocit, že sa vám zrútil celý svet a počas bezsenných nocí sprevádzaných bolesťou, si začínate klásť otázky. Otázky bez odpovedí. Nedokážete pochopiť, prečo vás zradilo telo o ktoré ste sa toľko starali. Prečo si už nikdy nesadnete za váš pracovný stôl, ktorý poznáte už desať rokov? Prečo na vás tak rýchlo zabudla väčšina kamarátov, prečo vás vymenil stabilný priateľ za nestabilnú blondínku a prečo sa deti pri vás prestali smiať?

Nemáte už chuť ďalej bojovať s bolesťou, nevládzete si už dookola klásť otázky a vymýšľať imaginárne odpovede. Cítite sa ako človek bez budúcnosti a tešíte sa na to, kedy príde koniec. Pri pohľade z okna na deviatom poschodí sa stále pohrávate s myšlienkou, či by nebolo dobré, koniec urýchliť. Už nedokážete rozmýšľať a nevládzete bojovať. Dennému nemocničnému programu sa už prispôsobujete mechanicky, bez protestu, bez emócií a bez názoru. Máte pocit, že nielen telo, ale aj vaša duša sa prepadá do pekla.

Do dnes neviem, ktorý z mojich zvyšných kamarátov dostal nápad. Postaral sa o to, aby sa ma priatelia a deti pri telefonátoch nespytovali na môj zdravotný stav, ani na proces liečby. Keď telefonovali, rozprávali sme sa o počasí, o televíznom programe, o psích kúskoch nášho psíka a psích kúskoch mojich detí. Skrátka o tých najbežnejších veciach, ktoré náš život sprevádzajú.
Každá veta začinala slovami : "Keď ťa pustia..." a pokračovala následným vyratúvaním veselých udalostí, ktoré na mňa čakajú. Boli to všetko veci ktoré som niekedy mala veľmi rada, rada som ich organizovala a ktoré som si počas liečby vymazala z hlavy. Myslela som, že ich už nikdy nezažijem, alebo že mi ich choroba nedovolí zažiť. A tak som sa za podpory kamarátov začala znovu tešiť na táborák v prírode, na člnkovanie a na stanovačku s deťmi. Dokonca mi pripravili program na túry v Slovenskom raji, ktoré zvládnem aj s mojim zdravotným stavom. A tak som sa prestala v nemocnici pozorovať, prestala som pozerať so smrťou v očiach z okna a začala som plánovať nový začiatok.

Od vtedy sa veľa vecí v mojom živote zmenilo. Rozhovory o diétach, kilách navyše, novom oblečení alebo o poškriabanom laku na novom aute, mi pripadajú strašne banálne. Priateľov si vyberám podľa skutkov a nie len podľa úsmevu na tvári. Do práce som sa už nevrátila, aj keď mi bolo ponúknuté lukratívnejšie miesto. Mala som veľký finančný problém pri dlhodobej práceneschopnosti, no peniazmi si už moju dôveru bývalý šéf nedokázal kúpiť. Tie totižto začali mať pre mňa len nepodstatnú hodnotu.
Moji priatelia a moje deti mi pripravili budúcnosť, ktorej ja som už prestala veriť. Vyliečili ma. Ale nie liekmi. Oni vyliečili moju dušu a to ostané už prišlo samé. Dokážem tvrdiť, že onkologicky chorých pacientov nezabíja rakovina ale zabíja ich beznádej, intolerancia a predsudky okolia, depresia, úzkosť a strach z budúcnosti. Ak niekoho takého máte v svojom okolí, pomôžte mu tým, že mu ukážete cieľ. Nikdy neviete, či práve dnes sa nepríde rozlúčiť anjel strážny aj s vami. Stena medzi naozajstným a falošným priateľstvom, medzi chudobou a bohatstvom, a medzi chorobou a zdravím, je len veľmi tenučká.