Dôchodcovská dôstojnosť

"Ten váš robotík je úžasne šikovná vec, slečna. Určite by sa páčil aj mojím dôchodcom v klube. Mohli by ste nám ho prísť ukázať? - spýtala sa.
Katka bola z ponuky prekvapená, ale vidina akéhokoľvek zárobku pre študentku ju potešila. Dohodli sa s predsedníčkou dôchodcovského klubu na adrese a dátume. Pani ešte zdôraznila, že v klube je dôchodcov takmer tridsať, a ak chce, aby všetci vyskúšali jej pochúťky, tak nech si zaobstará viacej surovín.
Ponúkla som sa, že Katke pomôžem s nákupom a do klubu ju doveziem. Na potraviny pre dôchodcov minula všetky peniaze,aj tie, čo mala odložené na najhoršie študentské časy. Pri nákupe brala dokonca ohľad na vek jej zákazníkov a vymýšľala recepty, ktoré by boli vhodné aj pre starších ľudí. Tento nákup brala Katka ako obchodnú investíciu. Za posledné peniaze, čo jej ostali, kúpila pre klub darček - kvet v črepníku.

Mám veľmi rada starých ľudí. Pripomínajú mi moju nebohú starkú z Oravy, čo mi čítala rozprávky, naučila ma variť, piecť, šiť, starať sa o zvieratá, brávala ma do divadla,do kostola a poznala liek na každú bolesť. - hovorila Katka.

Na druhý deň som doviezla Katku do klubu a kým sa pripravovala na ochutnávku, mala som čas, všímať si, ako za dvadsať rokov budem tráviť voľný čas. Prostredie bolo veľmi príjemné, vkusne zariadená miestnosť so stolmi , pri ktorých babky vyšívali a dedkovia hrali karty.
Atmosféru klubu narúšala "katedra" predsedníčky, ktorá bola umiestnená hneď pri vchode. Pani predsedníčka zodpovedne kontrolovala, či sa prichádzajúci návštevníci klubu prezuli /aj tí o barlách/ a zapisovala si do zoznamu, kto si dá čaj a kto kávu. Možnosť odmietnuť nápoj, neexistovala. Na stoly potom pani "podnikateľka" postavila cukorničku, dva krčahy s centrálne urobeným čajom, jednu termosku s kávou a každý dôchodca si okolo "katedry" išiel po šálku. Aké prekvapenie som zažila, keď som uvidela, že členovia klubu dávajú do rúk predsedníčky povinne za čaj, čo nie je čajom a za kávu, ktorá okolo čiernej farby len chodila, po pätnásť korún.

Keď bol klub naplnený a podľa prezenčnej listiny predsedníčky, chýbali len tí členovia, čo bolo v nemocnici a zapísala ku nim poznámku - ospravedlnení, mohla Katka začať s ochutnávkou. Dôchodcom zažiarili oči a ich stoly sa začali zapĺňať množstvom pomazánok, šalátov,polievok, koktejlov a zmrzliny, ktoré za pomoci robotu urobila.
Katka sa rozprávala s ľuďmi, chutilo im, dôchodcovia vychvaľovali jej šikovnosť, dôvtip a funkcie /finančne nenáročného/ kuchynského robota. Prezentáciu dokončila ako rodený profesionál a čakala na vyvrcholenie - kto by mal záujem kúpiť predvádzaný robot. V priebehu pár sekúnd vyskočila zpoza katedry pani predsedníčka dôchodcovského klubu a prehlásila: "Ako vidíte, sme tu všetko chudáci dôchodcovia, žijeme z rúk do úst. Hovorím to za všetkých, tu nik z nás nič nekúpi. A prosím Vás, aby ste urýchlene odovzdali dôchodcom prezenty a čo najskôr sa zbalili, lebo o polhodinu v týchto priestoroch bude schôdza bytového družstva."
"Aké prezenty? "Spýtala sa Katka, už so slzami v očiach.
"No predsa cukor, ryžu, prach na pranie, saponát...vy ste nám nič nepriniesli? Chudákom dôchodcom?"
"Chudáci dôchodcovia bez prezentu" si práve dobaľovali do mikroténových sáčkov ešte zvyšok obložených chlebíkov s pomazánkou bez cholesterolu, čo im okrem iného Katka za svoje zarobené študentské peniaze pripravila. Prezúvali sa a opúšťali, podľa rozkazu ich predsedníčky, klub.

Ja som išla do auta, a pripravovala som si pár vtipov, ktoré poviem podvedenej Katke na útechu. Vtedy došla Katka s plačom a pýtala si odomňa s prísľubom študentského vrátenia /hneď ako to bude možné,alebo si to u vás nejako odrobím/,tisícdvesto korún.
Pani predsedníčka klubu dôchodcov, žiadala totižto od Katky ešte sumu za prenájom miestnosti, ktorá sa do tohto momentu nikdy nespomínala. Navyše si ju vypočítala dosť zvláštnym spôsobom. Celá akcia netrvala viacej ako hodinu, ale pani "chudera dôchodkyňa" žiadala prenájom štyridsať korún za každú zúčastnenú osobu. O čo väčšie bolo naše prekvapenie, keď za divákov rátala aj mňa,aj Katku a prekvapenie dosiahlo vrchol, keď nám pani predsedníčka odmietla dať za požadované peniaze prijímovy doklad. Do tohto dialógu medzi brigádničkou vysokoškoláčkou, žijúcej len z jej brigádnického príjmu a pani novodobou "podnikateľkou" dôchodkyňou, som už musela zasiahnuť aj ja. Podmienila som neoprávnené žiadanie Katkiných peňazí, prijímovým dokladom riaditeľky klubu. Následne na to som si vyslúžila titul zvieraťa a nečloveka, čo nehľadí na dôchodcov, neváži si múdrosť starých ľudí a nevie, čo je to kresťanská láska k chudobnému blížnemu.

V nedeľu na obed ku nám došla Katka, rovno z kostola a povedala:" Pani predsedníčku som videla sedieť v prvom rade, ovešanú zlatom, v drahom kožuchu, klobúku, kľačiacu a modliacu sa k Bohu.Spomenula som si na moju babku.Keď ma vzala do kostola, prežehnala sa pri dverách, tam aj pokľakla a odtiaľ sledovala kňaza. Keď som chcela ísť bližšie a vidieť omšu z prvého radu, babka povedala, že toto je naše miesto. Nechcela a nedovolila si ísť počas celého jej života medzi Bohom vyvolených. Bola slobodnou matkou."