Teľacie roky

Došlo k najhoršiemu. K panike, všeobecnému chaosu a pocitu dôležitosti rodiča. Nasleduje návšteva školy. Cestu do školy vám spríjemňujú predstavy, ako raz budete tlieskať vášmu dieťaťu, keď si bude odnášať červený diplom z práva. Uz sa vidíte, ako dožívate svoju starobu nie v domove dôchodcov, ale minimálne v domčeku so služobníctvom,teplým bazénom, masérom a odborníkom na stareckú demenciu. A to všetko vďaka vášmu úspešnému potomkovi.
Krásna predstava mizne v okamžiku zhliadnutia triednej profesorky. Tá vás v priebehu pár minút presvedčí, že jediné povolanie, ktoré sa pre vaše teľa hodí, je striptér. Jednotky má totižto iba z telocviku.Predstava o úspešnom živote vášho dieťaťa dosiahla kritický bod, a tak je najvyšší čas hľadať príčinu. Po vylúčení vplyvu geneticky upravovaných potravín, dedičných chorôb a geopatogénnych zón, dochádzate k jedinému záveru. Dieťa vám museli vymeniť hneď v pôrodnici. Na pár dní sa ukľudníte pocitom, že vy za to nemôžete a pozorujete votrelca vo vašom byte. Ten vám patrične dáva na javo, a každý deň viac a viac, že geniálne dieťa nemôže mať predsa tak strašne blbých rodičov. Už keď začínate veriť nedokonalosti systému komunistických pôrodníc, zahľadíte sa na teľa najprísnejšími očami nedobrovoľne adoptívnych rodičov. Už sa tešíte na moment pravdy, ktorý potvrdí vaše víťazstvo. Idete pred zrkadlo, kde si chcete natrénovať výraz martýra a kata zároveň. A čo vidíte? Tie isté oči, rovnaký výraz tváre, stavbu tela, úsmev... skrátka teľa, lenže staršie o jednu generáciu.

Vtedy sa cítite oklamaní a vaša aktivita o zaradenie teľaťa medzi ľudí sa začína stupňovať.
Spomeniete si na Jana Amosa a istý čas sa riadite jeho zásadami. Nakúpite kilá psychologickej literatúry o výchove adolescentov, dáte si do ucha kariku, kúpite si kolieskové korčule, počúvate rap, naučíte sa puberťácky slang. Zaslúžené plody však neprichádzajú a teľa nie a nie sa stať človekom podľa vašich predstáv. Prečo to dieťa nie je ani z časti po mne? Čo len z neho bude? Keď sa už začínate pohrávať s myšlienkou, že namiesto Komenského si kúpite sadu remeňov, zistíte, že sa ľutujete stále viac a viac.
Ľútosť vás vyburcuje k momentu, ktorý ste mali odložený v zásobe, ako poslednú možnosť. Radikálny zákrok.

Ako oklamaný poľutovaniahodný rodič, terorizovaný vlastným adolescentným potomkom, sa rozhodnete pre prehliadku izby, osobných vecí a a pre zákaz akýchkoľvek práv teľaťa. Aby ste zvýšili kredit dôležitosti zásahu rodiča do života dieťaťa, prehliadku dopĺňate verbálnymi útokmi na úrovni decibelov hifi techniky vyššej kategórie. Po vstupe do chlieva sa cítite ako v inom svete. Ako sršeň začnete útočiť na všetky veci, ktoré čo len trošku vyčnievajú z radu komerčnosti knižne ideálneho adolescenta. Začnete si všímať, že vami maľované obrázky, dieťa nahradilo plagátmi hôr, zvierat a mapou sveta. Mapa je popísaná, pre vás nezrozumiteľnou legendou. Vedľa počítača natrafíte na papier, na ktorom sú napísané výhovorky, ako sa dostať na víkend z domu bez toho, aby to bolo rodičom podozrivé, alebo ako zdôvodniť neskorý príchod domov. To vo vás len vyburcuje agresivitu a začnete bezhlavo hľadať v izbe svojho dieťaťa laboratórium na výrobu pervitínu. Stačil by aj zapaľovač,alebo fľaška vína, len aby ste mali v ruke nejaký tromf víťazstva rodiča nad teľaťom. No víťazstvo sa nekoná.

Keď som nahádzala ne jednu kopu synove tajomstvo, ktoré skrývala jeho izba, vôbec som sa necítila ako víťaz. Zo stredu izby sa na mňa dívala celkom slušná horolezecká výstroj.
Jediné na čo sa "matka teľaťa", zmohla, bola úplne nelogická otázka: " Čo to je? Kde si na to vzal?"
Syn odpovedal s entuziazmom, ktorý som u neho ešte nezažila: "Nevidíš? Toto sú karabíny, horolezecké lano, úväz, skoby, krieda, mapy...Všetko kúpené cez net, z druhej ruky. Vynikajúca cena. Po škole chodievam na brigádu k našemu veterinárovi. Čistím klietky, ambulanciu, vážim krmivá. Niekedy asistujem pri operáciách. Veterina je krásne povolanie.Tá ma počká, ale hory nie. Chcel by som po maturite loziť po horách a spoznávať svet. Aspoň rok. Potom sa rozhodnem, čo a kde pôjdem študovať."
Ja, ako matka teľaťa, som si musela úplne nevýchovne zapáliť cigaretu a na vyrovnanie tlaku vypiť pohár vína, kým som sa zmohla na otázku: " Prečo si mi o tom nepovedal?"
Čakala som odpoveď, ako od teľaťa. Potrasenie plecom, krúžkom na uchu a medzi žuvačkou zabučaných pár nezrozumiteľných slov. No dostala som odpoveď, ktorá ma presvedčila o tom, že ako matka som zlyhala: "Nikdy by si to nepochopila".

Táto odpoveď prepla vo mne zmýšľanie dospelého človeka a vrátila som sa do mojich teľacích rokov. Spomenula som si, ako som namiesto hodín baletu chodila pozerať na letisko a pomáhala som baliť parašutistom padáky. Ako som sfalšovala podpis rodičov,aby som mohla mať za sebou prvý zoskok. Vraciam sa k tomu, ako som si obliekala nočnú košeľu, len aby mama nevidela modriny od padáka. Ako som si vymýšľaľa turnaje v basketbale, ale namiesto nich som chodila loziť po skalách. Ako som chodila každý rok, pred rodičmi na dvojtýždňovú brigádu študentov, ale išla som autostopom s priateľkou po Európe. Ako som sa s čerstvým diplomom z vysokej školy vybrala do sveta robiť prácu, na ktorú stačilo základné vzdelanie. A ako som matke "zabudla" oznámiť, že bude mať vnúčika. Ako som začala raftovať ale nikdy sa o tom moja mama nedozvedela,a to už bola starou mamou. Prečo? Lebo by to nikdy nepochopila...

Tak nerobme dookola tú istú chybu, ktorá je známa už celé generácie. Nechajme deťom ich teľacie roky. Nemôžme po nich chcieť, aby sa riadili zásadami nás, dospelých. Dospelácky život na nich ešte len čaká, a oni nemôžu byť dokonalí v živote, o ktorom nič nevedia a ktorý ešte neprežili. My si spomeňme na naše teľacie roky a neurobme tú istú chybu, ako naši rodičia: "Zabudol vôl, že teľaťom bol".