Diskusia k článku: Boj občana Ivana R. s magistrátom o náhradu škody z výtlku: časť 1

Mnohí tu budú vajatať,

budú tu predvádzať svoju zbabelosť, a schopnosť - byť nasilu "vtipný" - aj keď sa nik na tom nezasmeje. Už sme sa dosť dlho smiali sami sebe. Dokonca rehotali... A mnohí, z obrázku v záhlaví článku - na tom desaťročia ryžovali. Je úctyhodné, že autor sa spomedzi tej Smotánky vymaňuje. Že patrí k prvým, čo už k o n e č n e pochopili, že ten rehot, ktorého účel bol vytvárať křoví, paraván - slovenskú stenu, zakrývajúcu najväčšie rabovanie v histórii Slovenska, s cieľom, uspávať prípadne odvádzať pozornosť miestneho obyvateľstva - od pohľadu na verejné priestory, kde sa rozkrádalo. Vo veľkom. A nehanebne. Kam až musí zájsť stav miestnej komunity, aby to už kohosi prebudilo. Veď je už všetko rozkradnuté, nakradnuté peniaze deponované v daňových rajoch, a postupne - peniaze, o ktoré boli občania ožobráčení, už kdesi stratili hodnotu, a buď sa presunuli do gágorov väčších gangstrov (lebo väčší pes j*be), alebo boli bohapusto znehodnotené, v rôznych stavbách - do ktorých dosiaľ nenašli nájomníkov, a ktoré (postavené iba na kšeft, teda rýchlo a lacno) chradnú, a už potrebujú opravy. Že to znamená čosi ako zafarbenie bankoviek - ukradnutých zlodejom z bankomatu, ich znehodnotenie, netreba dodávať. * Ale k veci. Celú zimu som veril a dúfal, že sa mi podarí vyhnúť v tomto tankodrome nastraženým pasciam, ktoré vznikali zo dňa na deň, i tam kde vôbec deň predtým nič také nebolo. V krajine, ktorá, na rozdiel od Balkánu, vyhla sa vojne. Ale jej stav, podoba, morálka a móresy - sú omnoho horšie, ako keby bola po čerstvej skúsenosti s hrdlorezmi, a s bombardovaním. Už sa chýlilo ku nástupu jari, keď som prechádzal po ceste, kde je povolená (a v civilizovaných krajinách, v záujme ostatných a plynulosti aj dodržiavaná) 70-tka. Je to odjakživa výpadovka na Prahu. Teda - pomaly storočie najvýznamnejšia dopravná trasa z Bratislavy. Napriek mojej opatrnosti a odhodlaniu nezničiť si nápravu, očiam na stopkách, akoby som prekonával mínové pole, v jednej chvíli - idúc v kolóne, ktorú práve pustil semafor, začul, zacítil som neuveriteľnú ranu, až ma to samotného zabolelo. Taký ostrý a prudký sek, že som myslel, že mi utrhlo polnápravu. Čoskoro som zistil aj dôsledok. A zaparkoval na chodníku. Ako občan štátu, ktorý sa už 20 rokov tvári ako "demokratický štát", a všetci sa tu podobne tvária, že všetko je v poriadku, okamžite som (ako občan) vytočil 158. Aby prišla DP na miesto činu, a spravila záznam. . Teraz poviem čo najstručnejšie, čo sa dialo následne . ________________________________________________ 1. Polícia prišla. Zaparkovali svoje auto v jazdnom pruhu (nie vedľa mňa na chodníku), čím obmedzovali jeden jazdný pruh, v premávke tak hustej, ako býva v popoludňajších hodinách na tom exponovanom mieste. Po vysvetlení, čo sa stalo - a požiadavke trikrát opakovanej, aby spravili o skutočnosti iba záznam (nič viac), ktorý budem potrebovať, mi opakovane, trikrát, opakovali, že to nemá žiaden zmysel. Štvrtýkrát, keďže som sa nedal odbiť (čo sa zrejme im podarí u 99,9% poškodených), konečne, s nechuťou sadli k notebooku. (Z dôvodu skrátenia - nebudem popisovať, ako akýsi formulár museli vypĺňať dvaja, aj to s ťažkosťami. Zrejme - prvýkrát.) Keď to zvládli - na záver mi jeden z nich povedal: "Ale, potvrdenie o tom (kópiu) Vám nedáme". Nechápal som, ale neuspel som. A keď sa toto "čudo nevideno" (videno možno niekde v Mongolsku, či na Kaukaze...) končilo, príslušníci mi povedali: "Ale, aj tak je to zbytočné. Môžete ísť na Magistrát, môžete ísť za pánom XY (v článku je to "chlap, ktorý nezdvíha"), ale, verte - že zbytočne. Lebo, my mu denne hlásime počet prerazených pneumatík (konkrétne číslo), On, XY sa opýta: Koľko toho bolo dnes? My povieme napr. 230. A On, XY, povie: k*koti." (Myslí tých vodičov, samozrejme.) A takýto dialóg prebieha medzi týmito subjektami - oboma platenými z daní občan