Vladimír Benčík
Ako CIA hľadala Archu zmluvy – Donald Trump odtajnil dokumenty
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Spať na článok
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia k článku: Chcem sa zabiť je normálna myšlienka
Ak chcete prispievať do diskusie, musíte byť prihlásený predplatiteľ.
Prihlásiť sa10 príspevkov
V škole ťa naučia
kopec vecí, pre ktoré nenájdeš v reálnom živote žiadne uplatnenie. Ale jak na potvoru nenaučia ťa základnému vesmírnemu pravidlu - smrť fyzického tela nič nerieši. Čo ostalo v živote pred smrťou nedoriešené to sa automaticky prenáša do ďalšieho života - inkarnácie, odtiaľ karmický zákon.- Nastastie take blbosti v skole neucia
Nieco sa popilo cez sviatky?
nevadi, nastastie take ***** nie su, si tu iba raz a teraz a smerujes kazdou minitou k smrti
- Som racionalny, medicinsky vzdelany clovek, netusila som, ze clovek zije aj po smrti. Ocitla som sa v zivotnej situacii, kedy som tuzila len po jednom, zomriet, proste nezit. Nevidela som, necitila som ziaden dovod pre zivot, ani moje dve male deti. Na moje vlastne prekvapenie, Jediny dovod preco som sa nezabila, bola istota, do dnesneho dna neviem odkial sa brala, ze tou samovrazdou nic nevyriesim, ze to strasne utrpenie bude pokracovat dalej a bolest neustane ani po smrti. Bola to neocakavana skusenost. Nepokusila som sa o smrt, hoci som zivot mi sposoboval utrpenie, vo finisi to moje telo chcelo riesit samo, nezavisle od mojej vole. Smrtelne som ochorela a paradoxne som vtedy zacala bojovat o zivot a prezila som. Pochopila som, preco mnohym samovrahomtreba dat sancu na zivot
- Ďakujeme za zdieľanie Vašej skúsenosti. Držíme palce v ďalšom žití.
- Ja som sa v puberte chcela zabiť z pomsty. Domnievala som sa, že keby som sa zabila, ľudia, ktorí mi v tom čase nejako ublížili, by asi trpeli do konca života. Nikdy som sa o to nepokúsila, teda vždy to bolo len v rovine úvah, ktoré ma tešili. Asi preto, lebo vždy boli okolo mňa aj ľudia, ktorí by si trpieť mojou smrťou nezaslúžili.
chcieť zomrieť je dnes normálne?
keď mi v puberte dvaja kamoši povedali chcem sa zabiť, tak som mala o nich fakt vážne obavy, vedela som, že sa rezali a mala som potom také nutkanie sa im furt ozývať a zisťovať či sú ok, kde sú, s kým, záležalo mi na nich....nikdy by som nepovedala,že dnes sa na takéto zúfalé stavy beznádeje bude pozerať ako na "normálnu vec"....myslím,že je to celkom smutné,ak mladí ľudia, ktorí v sebe ukrývajú ohromný potenciál, energiu, jedinečnosť, nevidia zmysel vo svojom bytí a chcú zomrieť. Jeden známy mi dokonca vravel, ako hľadal návod na samovraždu a našiel ich hneď pár, je strašne pesimistický, tak ešte aj ten návod na samovraždu skomentoval so značnou dávkou irónie a súčasne povedal, čoho by bol on sám schopný, keby aj tá štipka nádeje,čo si v sebe ešte nesie,zmizla. A až nedávno som si uvedomila,že fakt nad týmto mladí uvažujú,ak prežívajú krízu....sestra mi čerstvo po rozchode s frajerom povedala : "chcem zomrieť , cítim sa tak bezcenne, som nič, načo ma tu ?" a pri tom to je najradostnejší a najšialenejší človek, akého poznám...mňa by celkom zaujímalo, ako potom fakt pomôcť človeku prekonať tieto ťažké chvíle,kedy im hlavou bežia až myšlienky na smrť? Zaberá im hovoriť,že sú tu iní, ktorí ich milujú,ak si to sami nechcú v tej chvíli pripustiť? alebo,čo vlastne môžeme robiť? nebudem predsa blízkych posielať hneď k odborníkovi, či hej?- Renátka, ďakujeme za príspevok a zdieľanie Vašej skúsenosti, ktorý bol podnetom na náš ďalší článok, prečítať si ho môžete tu: https://ipcko.blog.sme.sk/c/44... Zároveň nám dovoľte doplniť: Patarák hovorí, že snaha pochopiť, že je normálne, že človek vo veľmi ťaživej situácii rozmýšľa o smrti je základ k tomu, aby sa Vám zdôveril. Dôvera je základ na to, aby ste mu pomohli situáciu riešiť. Ak sa na človeka dívate ako na divného, viac sa uzavrie, zostáva sám a ešte viac hľadá exitové stratégie. Vychádzame tu z to, že nevieme posúdiť, ako ťaživo človek situáciu vníma.A ako Michal Patarák hovorí, možno si niekto pomyslí, keby som radšej zomrel, keď ma opustila milovaná osoba. Dôležité je, čo robí potom. To, že Vám to blízki hovorili, znamená, že k Vám majú dôveru. Vtedy je dobré vyjadriť pochopenie - "Chápem, že sa takto cítiš, keď si v takej situácii." Ďalšie podnety k tomu sú ďalej v článku na linku vyššie. Ešte raz vďaka za príspevok.
- Petrabezvetra, ďakujem za príspevok a zdieľanie osobnej skúsenosti, ktorá môže pomôcť mladým, čo sa nachádzajú v podobnej situácii.
- Zabiť som sa chcela len raz. O samovražde som uvazovala, ked som bola po prvej hospitalizácii, no stále este v hlabokej depresii. Citila som beznadej a to že nevladzem. Nevladzem sa starať o svoju rodinu, domácnosť. Mala som 33 rokov, dve deti, manžela. Vravela som si, že som im len na príťaž a cítila som, že by som mala nieco robit, nielen lezat v posteli. A tak som zahnala tu myslienku na smrt, vstala a sla medzi nich. V našej malej dedine vsak viem o dvoch mladých ľudoch, čo sa o samovraždu pokusili. Myslím, že boli zmietaní vlastnými emóciami, tá myslienka ich proste napadla. Bola taká nutkavá, že ju nevedeli nahradit inou. Poznala som ich, neboli osamotení, mali priatelov, rodinu, boli vsak v úzkych - stratili nádej. Uverili klamlivým myslienkam, že ich nik nepotrebuje. Je to klam. Je to ako ked pozeráte v tom kúte do steny. Vx tam stojite, ste akoby paralyzhovaný a nevidite nic, nikoho naokolo, pritom staci sa otocit. Za vami, za chrbtom je priestor, svetlo a tam sú aj ľudia, ktorí vas podoprú, pomozu. Vzdy po zlých chvilach, dnoch, pridu aj tie lepsie.
