So psychiatrom Michalom Patarákom sme sa rozprávali, čo vtedy prežívame, hľadáme a ako by sme mohli také obdobie prekonať.
Ako vznikne u človeka chuť zomrieť?
Kľúčová je nálada, ktorá je zúfalstvom, bezmocnosťou, pocitom osamotenia. Je jedno, či je človek naozaj osamelý. Dôležité je, že sa tak cíti. A v tom pocite sa zrodí prianie zomrieť. Vtedy môžu byť samovražedné myšlienky nebezpečné.
Prečo ľudia zostávajú v osamení? Nemajú nikoho okolo seba?
To sa tak nedá povedať. Niekedy sú to paradoxné veci. Ľudia s mnohými súrodencami, na internáte, so spoločenskými kontaktmi... To je práve tá nálada, ktorú človek v sebe má. Má chuť byť sám. Ak sme smutní, nemáme radi spoločnosť. Zo samoty vychádzame kvôli dôvere, že nám niekto blízky pomôže. Vtedy si povieme, že to tu má zmysel a zájdeme za niekým. Ale človek, čo nemá dobré skúsenosti so vzťahmi alebo sa mu niečo so vzťahmi stalo – napríklad zomreli mu obaja rodičia, alebo sa rozišiel s dlhodobým partnerom – túto dôveru stráca a chce byť sám. A potom si možno aj povie: Keď som taký sám, môžem pokojne aj odísť. Nemá to pre mňa zmysel. Kľúčom je prekonať tú náladu. Lebo keby si to takto v ťažkej situácii povedal každý, tak by sa mohol každý, kto sa trápi, zabiť.
Fungujú v takýchto chvíľach pozitívne povzbudenia a rady?
Keď rozmýšľate nad samovraždou a niekto vám hovorí hlavu hore, máte pocit nepochopenia. Poviete si: Aha, niekto ma tu napomína, možno to aj myslí dobre, ale nechápe, v čom sa ja nachádzam. Myslím si, že to skôr vytvára múr medzi vami a ďalšími ľuďmi. Lebo ten, kto dáva rady, má akoby na vrch. Vy ako keby nepotrebujete radu. Možno by ale pomohlo, keby vám dal niekto najavo, že vám rozumie, že chápe, prečo ste takí nešťastní. Aby ste cítili pochopenie a mohli sa otvoriť. V opačnom prípade sa uzatvárate a zostávate v osamení.
Ak chceme pomôcť niekomu, kto je v ťažkej situácii, je teda lepšie počúvať ako dávať rady?
Neplašiť sa. Kto nerozmýšľa o samovražde? To je normálne. To je skúsenosť nielen mňa ako psychiatra ale aj ako človeka. Je vám zle, máte nešťastnú lásku, do istej miery je to prirodzená myšlienka. Otázne je, čo nasleduje po tejto myšlienke. Či sa tým ďalej zaoberáte. Lebo z časti je to len taká fantázia človeka a hľadanie úniku z ťaživej situácie. Ale drvivá väčšina ľudí na ten únik neskočí a snaží sa hľadať nejaké riešenie. Urobiť z myšlienok na samovraždu niečo normálne pomáha aj mne pri kontakte s ľuďmi, ktorí o tom rozmýšľajú. Je normálne, že človek uvažuje nad samovraždou, keď je v takej ťaživej situácii. Toto nie je súcit, ale snaha pochopiť človeka a dostať sa k nemu bližšie.
Prečo sa ľudia chcú zabiť?
Cítia bolesť alebo trápenie a od toho hľadajú úľavu. Väčšinou ľudia hovoria, že chcú koniec trápenia. Chcú žiť, ale nie takto, ako žijú. Alebo nechcú byť v tejto situácii, v tejto bezmocnosti, ktorú zažívajú. Chcú akoby iný život, ale tým, že sú zahnaní do kúta, tak sa rozhodujú pre smrť.
Nie je však dobré upnúť sa na úľavu od bolesti. To je skratka, ktorá nefunguje. Treba si užiť vedomie, že možno budem cítiť bolesť ešte nejakú chvíľu, ale stojí to za to nejako ju prekonať, lebo potom môže prísť uvoľnenie. Ale ak sa človek zabije, už bude mŕtvy, tam už uvoľnenie nebude pociťovať.
Čo teda môže udržať pri živote človeka, ktorý má teraz chuť sa zabiť?
Naše prežívanie je neskutočne premenlivá záležitosť. Ak aj má teraz človek túžbu odísť zo sveta, tak ak pôjde na prechádzku, alebo niekedy pomôže len taká hlúposť, že si spraví čaj alebo kávu, tak ho to môže prejsť. Lebo tak ako šťastie je premenlivé – kedysi to bolo dobré a teraz nie je, tak je premenlivé aj nešťastie. Môže to byť dočasná vec, ktorá sa za chvíľu zmení, bez toho, aby človek musel odísť.
Z mojich skúseností 90 percent ľudí, ktorí prežijú pokus o samovraždu vôbec nechápu, prečo to urobili. Zrazu tie emócie vypršia, pocit tiesne zmizne. Oni mohli počkať. Myšlienkami na samovraždu sa môže človek trápiť pol roka, ale chuť sa zabiť môže mať len jeden-dva dni v mesiaci. Väčšina ľudí hovorí, že to bol nejaký skrat: Neviem, prečo som to spravila, bolo toho na mňa veľa, mala som pocit, že chcem mať konečne pokoj, chcel som zaspať a dlho spať.
Niekedy je dobré len získať čas. Dohodnúť sa sám so sebou, že ešte vydržím jeden deň a uvidím, čo mi to prinesie, lebo na druhý deň môžem uvažovať inak. Človek sám zisťuje, čo mu robí dobre a môže sa rozhodnúť pre pozitívne podnety. Akoby bol na rázcestí a kráča, neťahá ho to samo.
Znamená to viacej sa zamýšľať, čo človeka teší a aktívne si vyberať, čo mu pomáha?
Áno. Pretože jedna vec je to, aké má človek myšlienky a druhá vec je, čo robí/koná. Samovražedné myšlienky môže mať dlho, môže sa trápiť smútkom, depresiou, ale môže si robiť ako keby po svojom a nebrať ich do úvahy. Je to rozhodnutie, ktoré človek robí sám pre seba. Je to ako so sexuálnym vzrušením, cítite ho, ale nevrhnete sa na prvého chlapa alebo ženu. A potom to z vás opadne. A za 10 minút sa čudujete, čo to s vami bolo. Nejako podobne to môže byť aj s chuťou zabiť sa.
Sú to výnimočné prípady, že mladí rozmýšľajú nad samovraždou?
Určite to nie je teraz nič výnimočné. Ja si zo svojho detstva nič také nepamätám, ale možno je to teraz preto, lebo rodiny fungujú inak. Sú viac zamerané na výkon, mama, tato dlho pracujú a dieťa je samé, rodiny sa rozpadajú. Môžu za to aj drogy, alkohol, marihuana, s ktorými mladí začínajú v puberte, a to môže tieto stavy zhoršiť. Tiež šikana, rastúca agresia detských kolektívov, odsudzovanie za to, že nie ste „in“. A tiež to samotné obdobie dospievania, k tomu patrí zvýšená citlivosť na seba samého a na odmietnutie. My všetci sme boli v období dospievania citlivejší.
Pripomenulo mi to prípad 14-ročného dievčaťa ,ešte chodila na základnú školu. Vyše roka mala samovražedné myšlienky a aj sa rezala. Bolo to spojené so šikanou v škole. Mala problém, nevedela ako to povedať rodičom a keď aj povedala, nevedela, čo s tým robiť. Mohla cítiť aj hanbu oznámiť to učiteľom. To sú situácie, v ktorých je pocit osamenia alebo nepochopenia veľmi silný. Pociťovať zúfalstvo v takýchto chvíľach je normálne. Možno sa ale tá situácia dá riešiť. Napríklad u nej sa krásne vyriešila tým, že išla na inú základnú školu. Odišla z jedného prostredia do iného a samovražedné myšlienky prestali.
Súvisí chuť zabiť sa s tým, že je človek možno psychicky chorý?
Ja mám takú skúsenosť, že u mladých ľudí to väčšinou nesúvisí so psychickou poruchou. Nie je to tak, že niekto má depresiu a je už odpísaný! Súvisí to s inými faktormi: či má ten človek vo svojom okolí niekoho, kto by ho podporil, či rieši ťažké situácie únikom alebo sa snaží po úvodnej „búrke“ vzchopiť... Tieto faktory sú v mnohom nezávislé od duševnej poruchy.
Ako psychológovia a psychiatri pristupujú k samovražde?
Ako k normálnej reakcii na nenormálne podmienky alebo nenormálnu situáciu. Zároveň chceme spraviť všetko preto, aby sme tomu zabránili.
Keď človek príde za psychológom alebo psychiatrom s tým, že má samovražedné myšlienky, ako vyzerá prvý rozhovor?
Moja úloha psychiatra je oveľa menej aktívna, ako si ľudia predstavujú. Najprv si vypočujem, čo vlastne človeka trápi. Nechám ho vyrozprávať, vyplakať, ponadávať si. Často sú ľudia v tejto situácii vulgárni: všetko je na chuja..., do p... s celým svetom... Pre nich je dôležité, že to môžu povedať dospelému človeku bez toho, aby ich za to hanili, alebo reagovali tak ako dospelí, s ktorými sa o tom predtým bavili.
Nerozprávame sa o tom, akým spôsobom sa ten človek chcel zabiť. Dôležitý je samotný fakt, že o tom vôbec uvažoval. Poviem, že je to normálna vec, ale tak, aby on tomu veril, že je to normálna vec. Terapeut o tom musí byť presvedčený a ja taký som. Keď človek pochopí, že to môže byť normálne, rozoberáme jeho životné rozpoloženie. Napokon prichádza niečo ako uvoľnenie, zrazu už jeho situácia nie je až taká naliehavá, ako si možno pred desiatimi minútami myslel. Premýšľame nad tým, ako by sa to dalo riešiť. Tým, že ho absolútne nechám vyrozprávať, negatívna energia opadne sama. Lebo nikomu sa nechce plakať v kuse. A potom človek začína racionálnejšie uvažovať.
Môže sa človek, ktorý rozmýšľa ako sa zabiť, zbaviť samovražedných myšlienok?
Ja by som na to netlačil. Tie myšlienky si človek nevyvoláva, oni samé prichádzajú a nezapĺňajú myseľ 24 hodín denne. Sú ako oblaky, prídu, odídu, potom ich vietor rozfúka, potom môžu prísť zase. Bojovať proti nim niekedy znamená zväčšiť ich nápor. Ja by som energiu nevkladal do zbavenia sa ich, ale do každodenných aktivít, ktoré ma udržujú pri živote.
Ďakujeme za rozhovor.
Michal Patarák je psychiater. Vyštudoval Jesseniovu lekársku fakultu Univerzity Komenského v Martine. Pracuje na Psychiatrickej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Jeho aktuálne blogy si môžete prečítať na stránkach Denníka N, staršie na blog.sme.sk, je prispievateľom týždenníka .týždeň.
Ak aj teba trápia samovražedné myšlienky, ťažká životná situácia, depresia, smútok, či čokoľvek iné, obráť sa na anonymnú internetovú poradňu www.ipcko.sk. Ponúka chat s poradcami, s ktorými sa môžeš rozprávať online v časoch uvedených na www.ipcko.sk. Mimo online hodín odpovedia na tvoj email do troch hodín.
