Diskusia k článku: Ako sa žilo za socializmu? V ilúzii o poľnohospodárstve

Autor zabuda ze za komunizmu obzvlast

v 50 rokoch pred industrializaciou zilo obyvatelstvo hlavne na dedinach a ani mesta neboli to co dnes, neboli vsade panelaky ale aj v mestach bolo velke mnozstvo domov s velkymi zahradami kde si ludia pestovali veci pre vlastnu potrebu s minimalnou chemizaciou. Nebol ziaden hornbach ci eshop kde by ste si kupili nejake umele hnojivo. Zabijacky boli na dedinach asi take bezne ako dnes grilovacky. Druzstva urcite neboli nic moc ale fungovali v kazdej dedine. Aj v tej najmensej fungovala nejaka ta zivocisna vyroba, co znamenalo mnozstvo prirodneho hnojiva. Alebo si snad myslite ze JRD mali na to aby kupovali vo velkom nejake synteticke hnojiva ked nemali ani na udrzbu techniky. Bolo to samozrejme neefektivne ked to co teraz spravi technika robili desiatky ci stovky ludi. Na to nadvazovali dalsie spracovatelske zavody. Hovorte si co chcete ale napr. v takom trebisovskom okrese sa pestovala vo velkom cukrova repa, ktora sa spracovavala v trebisovskom cukrovare a hned vedla bola cokoladovna deva. Teraz sa na poliach pestuje repka lebo to vynasa, cukrovar je samozrejme prec - rozkradnuty, cokoladovna sice funguje ale vyraba len pre nemecky trh. To co bolo pred komunizmom bolo urcite lepsie ale to co je teraz rozhodne nie je to iste ked sa nam na poliach roztahuju velkostatkari s mafianskymi praktikami. Komunizmus nebol ani idealny a mnohokrat urcite vsetko mozne len nie dobry ale to co nastalo po revolucii v polnohospodarstve bola este vacsia katastrofa ako to spominane znarodnenie.

Práca v poľnohospodárstve

Autor sa tvári, že celé naše poľnohospodárstvo bola len jedna potemkinovská dedina, ktorej výkonnosť sa absolútne nedá porovnávať so zahraničím. Môj dedo bol "kulak" vlastniaci asi 50 ha rolí na Kysuciach + podobnú výmeru lesa (časť bola urbárska a prepočítavať stromy nemá zmysel). Na začiatku v 50-tych rokoch bola snaha "ideológov" zničiť relatívne ekonomicky udržateľné hospodárstva cez neúmerné kontingenty a blokovanie zamestnancov, ktorých v hospodárstve strední roľníci potrebovali (napr. cez žatvu povolať paholka na vojenské cvičenie a podobné naschvály). Úradníci v Bratislave určovali výšku kontingentu bez ohľadu na miesto hospodárenia roľníka len z výmery polí, takže roľník hospodáriaci na severe Slovenska mal kvóty ako v Dunajskej Strede. Starí rodičia sa síce utrápili k smrti ale nikdy do družstva nevstúpili a po ich smrti bol súkromne hospodáriacim roľníkom strýko až do roku 1989. Do hospodárenia musela byť zapojená celá rodina a jemu sa podarilo prežiť vďaka tomu, že choval kone a predával ich po výcviku lesákom na približovanie dreva. Druhý dedo bol "kovoroľník" cez leto pracoval na stavbách železníc a ciest a cez zimu sedel doma a prakticky žil z toho, čo si vypestoval na roli a samozrejme choval aj hospodárske zvieratá. Poľnohospodárstvo nebolo do 70-tych rokov zaujímavá oblasť na zamestnanie, lebo ponúkalo otrockú robotu za málo peňazí (a to sa museli zapojiť do práce aj rodinní príslušníci pokiaľ chcel splniť pridelené jednotky). Dnešným modrým súdruhom to síce bude divné, ale v 60-tych rokoch si všimli vtedajší červení súdruhovia, že poľnohospodárstvo na západe napreduje aj preto, že majú motivačný systém dotácií, ktorý je prioritne za celkovou modernizáciou technológií a podmienok zvlášť v hromadnej živočíšnej výrobe. Potom nastal rýchly rast kvality a aj ostatných objemových ukazovateľov a začali sme doháňať západ. Samozrejme vždy záviselo na ľuďoch, ktorý podnik (JRD, ŠM) viedli, do akého rizika boli ochotní ísť a aké mali vybudované vzťahy aj na iné sektory aby sa ich plány dali aj uskutočniť. V 70 - 80 rokoch sa v obci kde som býval, patrili JRD a Výskumný ústav vínársky medzi najlepšie poľnohospodárske podniky vo vtedajšej ČSSR a nebola to len potemkinovská dedina. Základ boli motivovaní zamestnanci, kde aj žena pracujúca s motykou a nožnicami vo vinohrade bežne zarábala viac ako bola priemerná mzda vtedy v hospodárstve a samozrejme mnohé poľnohospodárske podniky mali iné motivačné programy (napr. prideľovanie služobných bytov a pod.). Ako študent som medzi 14. a 18. rokom robil celé leto vo vinohrade, samozrejme neskôr zúčastnil povinných jesenný "zemiakových" brigád, zberu ľanu, oberačky hrozna a pod. A podľa toho, čo som videl, úroveň príslušných podnikov závisela rovnako, ako dnes ,od ľudí, čo tam pracovali a riadili ho. Aj to kritizované plytvanie umelými hnojivami bolo len tam, kde nemali odborníkov, čo mali záujem optimalizovať nákladovú stránku (dnešná hodnota za peniaze). Autorom uvádzané priemery samozrejme nič dobrého nehovoria, ale neznamená to, že sa tak robilo všade. Keď miestne JRD navštívila delegácia zo ZSSR nechceli veriť, že priemerná dojivosť kráv je 5500 l za rok, osobne sa prišli potom pozrieť a odmerať si koľko sa nadojilo ráno a koľko večer aby uverili. Tak ako v iných oblastiach nebolo ani vtedy všetko len čiernobiele a rovnako platí aj dnes, že firma funguje tak ako jej zamestnanci a ako sa firma riadi. Aj dnes sú v mojej rodnej obci 2 špičkové vinárstva, ktoré patria medzi 10 najlepších v SR a fúra menších, ktoré sa tiež nemusia hanbiť za svoju produkciu.