Diskusia k článku: O spôsobe citovania pani Čengel-Solčanskej

1) bola to jedna z troch domnienok a bola založená na tom, že sformulovala prakticky rovnakú ideu, ako som uviedol ja vo svojom riadne opublikovanom a v kníhkupectvách dostupnom románe. Náhoda? Povedzme. Nech sa k tomu vyjadrí pani Čengel-Solčanská (redakciu som upozornil, či ju skontaktovala, to neviem). Každopádne ako vedecký pracovník by ste mali vedieť, že citovať cudzie opublikované myšlienky a pripisovať ich niekomu inému je etický prešľap. A ešte väčší etický prešľap je ignorovať žiadosť poškodeného autora o vysvetlenie.

2) Správne poznamenávate, že nemáte povinnosť čítať moju knihu a určite máte taktiež právo na insinuáciu, že pani Čengel-Solčanská ako spisovateľka historických románov by snáď nečítala historický román od Ctirada Klimčíka.

3) Je spústa "banalít", ktoré keď raz niekto vysloví, ľudstvo ich prevezme do svojho intelektuálneho vlastníctva s menom toho, kto to urobil. V angličtine sa to označuje slovesom "to coin". Napr. výrok
"Poznanie je moc" was coined by Francis Bacon. Každopádne o to mi na blogu až tak nešlo, ja som predsa v prvom rade spochybnil citáciu pani Čengel-Solčanskej, ktorá tento výrok pripísala Giordanovi Brunovi. Keď má pravdu a v Brunových dialógoch sa nachádza, tak sa jej ospravedlním. Domnievam sa však, že pravdu nemá a zostane pekne ticho. Nemusí sa pritom obávať sebamenšej intelektuálnej kompromitácie. Veď na SK to funguje tak, že nie je dôležité, kto čo má v hlave, ale koľko má stúpencov a to zvlášť takých, ktorí vedia "tým svojim" zabezpečiť teplé miestečka napr. v kultúrnej sfére.