"ak sa chce niekto učiť zaobchádzať so zbraňou musí nájsť osobu staršiu ako 25 rokov, ktorá je aspoň 3 roky držiteľom príslušného oprávnenia (§ 56 ods. 6 zákona), a ktorá je súčasne ochotná jej, čo to ukázať"
Ono, to zasa nie až také, že by žiadateľ o ZP bol odkázaný obchádzať známych a zisťovať, či niekto nepozná niekoho so ZP alebo podávať inzeráty. Stačí navštíviť najbližšiu strelnicu a spýtať sa, či by si nemohol niekto s vami precvičiť manipuláciu so zbraňou pre účely skúšky. Za par eur sa vám budú individuálne venovať, povedzme hodinu. Po pol hodine, keď už po dvadsiaty krát vykonávate kontrolu zbrane a po desiaty krát rozborku a zborku, už nemáte veľmi čo riešiť.
Je lákavé to porovnávať s tréningom jazdy na motorovom vozidle, lenže sú tam dve odlišnosti:
1. Jazda na motorovom vozidle je motoricky oveľa náročnejšia - je potrebné sa naučiť synchronizovane pracovať so všetkými štyrmi končatinami. Manipulácie s predmetom len pomocou rúk je pre človeka pomerne ľahko zvládnuteľná, aj keď samozrejme súhlasím, že existujú určité zásady (nielen nemierenie zbrane na komisiu), ktoré človek musí dostať do krvi.
2. Pri skúšobnej jazde musí byť človek naučený okamžite reagovať na aktuálnu dopravnú situáciu. Ak prichádzam k dopravne neoznačenej križovatke a zľava prichádza motorové vozidlo, nemôžem zastať a rozjímať nad tým, či zľava prichádzajúce vozidlo nemá náhodou prednosť. Pri manipulácii so zbraňou nič také nehrozí. Človek si môže dať načas, a každý úkon si poriadne premyslieť bez toho, že by ho okolnosti nútili reagovať okamžite.
Chápem, o čo v článku ide a ani netvrdím, že nezáleží aj na zručnosti, ale myslím si, že tu skôr záleží na osobnostných charakteristikách, ktoré sa nedajú nadrilovať - zmysel pre zodpovednosť, či rešpekt k nebezpečenstvu, ktoré zbrane predstavujú a k pravidlám, ktoré majú toto nebezpečenstvo eliminovať.
Inač, myslím si, že my (aj Česi) máme celkom dobre nastavenú legislatívu v tejto oblasti (nie je nutné ju ďalej sprísňovať), najmä ak to porovnám s tou "divočinou", ktorá panuje v USA.