Najprv sa však musím zdôveriť s jednou veľmi príjemnou vecou, ktorá ma postretla.
Včera večer som otvorila e-mail a čakalo ma tam veľmi milé prekvapenie – správa od reportéra Martina Droppu. Naozaj ma poriadne nakopla, aby som začala premýšľať nad ďalšími témami článkov...a potom som sa musela zasmiať. Viete, chcem písať o niečom, o čom viem, že to poznám – ako by ste inak mohli veriť tomu, o čom vlastne píšem? Nedávno som sa totižto dozvedela, že to, ako sa cítite pri písaní (alebo akejkoľvek inej tvorbe) sa v skutočnosti prejaví aj na energií konečného diela. Prijímateľ to jednoducho vycíti. A ja chcem predsa, aby ste mi dôverovali, no nie?
Tak teda, k dnešnej téme o tom, ako ma ovplyvnila spoločnosť a ako ma vnímala, keď som bola "iná".
Presne pred rokom som začala chudnúť. Bola som mierne pribraté dievča, ktoré svoje ambície schovávalo pred svetom. Niektoré dni som jednoducho dokázala ignorovať škaredé, či okaté pohľady na moju osobu, inokedy ma ubíjali a ja som mala pocit, že z toho bludného kruhu nie je cesty von. Skúšala som nezmyselné diéty, závidela som mladšej sestre dokonalú postavičku, pre ktorú nemusela robiť nič a zatínala som zuby, keď moja mama s hlbokou vierou v hlase prehlasovala: „Silvi, ty si taká chudučká, peknučká.“
Nenávidela som pohľad na seba v zrkadle, cítila som sa ako vydedenec spoločnosti a myslela som si, že nemám šancu na vzťah – preto som sa radšej utápala v knihách. Poslednou kvapkou bol komentár na nemenovanej sociálnej sieti na moju váhu. Rozhodla som sa zmeniť.
Tento krát som sa na to však nevrhla po hlave, naopak som to vzala z druhého konca. Chcela som sa najprv psychicky pripraviť na to, že to zvládnem. Urobila som dôkladný „risrč“ o zdravej strave a začala som. Už po niekoľkých dňoch pravidelného stravovania som zaznamenala neuveriteľný úbytok dvoch kilogramov. A v tom momente sa niečo vo mne zlomilo – vedela som, že to dokážem!
A tak to išlo – a nedalo mi nevšimnúť si zmenu v spoločnosti. Už po pár stratených kilách sa ku mne všetci začali správať úplne inak, ako kedysi!
Teraz, keď už viem čo-to o sile myšlienky, myslím si, že to bolo spôsobené práve zmenou môjho postoju k sebe samej, ale v tom čase tieto zmeny na mňa urobili veľký dojem. Dám vám príklad. Jedného dňa, keď som ako dobrovoľníčka pomáhala na námestí konala sa akcia tzv. „objatí zadarmo“ alebo „free hugs“. Týpek, ktorý ju organizoval sa poznal s niekoľkými ľuďmi z nášho kolektívu a nás nevedomých oboznamoval o tom, o čo vlastne ide.
„Viete, nie že by sme teraz chodili po námestí a nasilu objímali okoloidúcich, to by sa im asi príliš nepáčilo,“ vysvetľoval chalan a odrazu ma objal, čo ma tak zaskočilo, až som zružovela a takmer odskočila. „Napríklad takto. To by nás asi za chvíľu naháňali poliši za obťažovanie,“ zasmial sa a pustil ma. V tomto momente som bola tak veľmi vykoľajená, že som nebola schopná slova. Takáto jednoduchá vec na mňa zapôsobila. Nikto predtým takto spontánne nereagoval pri mne. Vždy si na to vybrali moju chudučkú sestru, alebo jednoducho hocikoho iného. Upozorňujem aj na to, že tento chalan bol fešák, nie nejaký zúfalec.
Dnes som už spokojná so svojou váhou, no ešte stále si neviem poriadne zvyknúť na to, že ľudia sa ku mne správajú inak. Je to, akoby ste kedysi mali v jednom meste zlú povesť. Zmenili ste bydlisko a odrazu sú ku vám ľudia milší, pretože ku vám pristupujú bez predsudkov, nepoznajú vaše staré ja.
