Maličkosti vytvárajú v našom nahrubo namaľovanom svete mozaiku plnú farebných kúskov. Niekto si poskladá okno jednofarebne, iný zas zapojí fantáziu a na ulicu pozerá farebne. Či už máte radšej jedno alebo druhé, ja chcem svojim písaním dať nahliadnuť cez obe. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Moje postrehy, Denník
Septembrový večer bol ešte teplý, no pri pohľade na predpoveď počasia pre Čiernu Horu nás všetkých striasalo. Už expedične naladení sme si čelovkou svietili na náš jediný exemplár mapy národného parku Durmitor.
Na druhé ráno sa budím akási pokrkvaná. To môže byť spôsobené dvoma faktormi a to: 1.Počas celej noci sa na mňa vešala sestra (zdieľame rozkladací gauč), prehadzovala si cezo mňa nohu, slintala mi na vlasy a snažila sa mi uchmatnúť vankúš, pretože bola v domnienke, že som jej ho ukradla. Navyše bola neprekvapivo námesačná a snažila sa ma zobudiť (námesačne) 2.Nechali sme zapnutú klimatizáciu
Je asi jedna hodina ráno, keď štartujeme naše plne nabalené auto, až sa čudujem, že sa pohne z miesta bez problémov ako obvykle. Na cestovnú horúčku je už neskoro, typická pred-dovolenková panika je zažehnaná, všetci sa však snažíme spomenúť, či sme nezabudli na niečo dôležité - doklady, peniaze...zdá si mi to hlúpe, lebo sú to prvé veci, ktoré sme si zbalili, neverili by ste však, aké chyby dokáže ľudský mozog narobiť. Do uší strčím sluchátka a poľahky zaspím v akejsi čudnej vykrútenej polohe, takže si pripadám ako ľudské embryo, do svitania ešte ďaleko, a tak sa snažím na zadnom sedadle nájsť miesto na vyloženie nôh - márne. Raz za čas na mňa zagáni sestra, ktorú nechtiac kopnem do nohy, už po dvoch hodinách cesty sa budím (utieram si z brady slinky) a zúfalo hľadím na navigáciu, ktorá nám predpovedá ešte desať hodín cesty.
Každý z nás má raz za čas jeden z tých týždňov – takých keď sa nám nič nedarí, všetko nám padá z rúk a kam pozrieme, tam samá pohroma. Nuž, ani moja maličkosť nie je nijakou výnimkou – aj ja z času na čas zakopnem o obrubník (alebo o vlastnú nohu). To však neznamená, že je ten týždeň skutočne taký zlý – možno sa nás len čosi snaží naučiť.
Už dlhšiu dobu sa mi hlavou preháňajú úvahy, ktorými by som dokázala zaplniť celé knihy, no dnes bolo moje nutkanie písať také silné, až som nakoniec skutočne naťukala zopár mojich myšlienok do počítača. Ako som tak písala, pocítila som ďalšie nutkanie, a to predviesť trochu mojich myšlienok na verejnosti. Prečo? Len dúfam, že niekomu vylepším deň...
„Teraz si, akože...odtrhnutá z reťaze?“ vybuchol smiechom Tomáš a tak silno pomykal rúčkou obrancu na stolnom futbale, až sa celý stôl zatriasol. „Tak nejako,“ zasmiala som sa aj ja a znovu som inkasovala gól.
Myšlienkou dňa, ktorá ma takmer dojala k slzám boli slová v zbierke krátkych poviedok od Bruna Ferrera: "Pane, urob ma lampou. Ja síce zhorím, ale podarujem svetlo."
Tak, už som sa vrátila späť na moje milované Slovensko. Človek by si povedal, že je to LEN návrat domov. Dovoľte mi teda, aby som vám opísala čo priniesol môj presun z Bostonu cez Paríž do Viedne.
Tak ako to už raz býva, aj mojej americkej rozprávke dnes zazvoní zvonec a bude jej koniec. Na „žili šťastne až do smrti“ som sa ešte nedopracovala, no napriek tomu túto krajinu opustím s nanajvýš dobrým pocitom.
Znovu sa po uplynulom týždni ozývam, aby som vám porozprávala niečo o mojom „trip“ v Amerike. Ak mám povedať pravdu, takýto článok ani zďaleka nedokáže zhrnúť všetky moje dojmy a zážitky, no snáď to bude stačiť na to, aby ste mojimi očami nazreli do krajiny za „velkou mlákou“ .
Prešiel ďalší deň a ja som prežila ďalší míľnik v histórií môjho „cestovania". Zvládla som sa sama dostať metrom k Museum of Fine Arts v Bostone. Deň som strávila v jednom z tých najkrajších komplexov vystavujúcich od obrazov cez sochy až po detailne vypracované šperky. Pripojte sa na chvíľu ku mne a prežite so mnou pekný deň v Bostone.
Tak ako každú mladú cestovateľku, aj mňa dostihla vlna smútku za rodinov a rodnou krajinou. Človek by si myslel, že keď som takmer dospelá, táto téma sa ma netýka. I napriek tomu by som sa posledných pár dní najradšej schovávala za maminkinov sukňov. Tento článok som sa rozhodla napísať nie preto, aby som sa viac ľutovala, alebo aby som chcela aby ma niekto ľutoval. Niet čo ľutovať. Každopádne, skúsenosť je skúsenosť a preto tak, ako sa píše v knihe Sila príťažlivosti, rozhodla som sa túto skúsenosť využiť vo svoj prospech - rozhodla som sa uplatniť pravidlo PTNND - Premeňte to na niečo dobré.
Akosi sme sa prehupli do augusta a ja som pristála v Cambridge v štáte Massachusetts. Toto miesto je jedno z tých najzaujímavejších, aké som kedy videla a ako som sľúbila, tu vám prinášam prvé dojmy, postrehy a zážitky.
Môj druhý týždeň v Amerike a ja lenivá diviačica som lenivá vám o tom niečo napísať. Neodpustiteľné. Takže to bude treba napraviť...ale najprv sa budem musieť so všeličím pochváliť...nie, že by som chcela aby ste mi závideli (iba vyhľadávam pozornosť :D).
Zase v New Yorku? Presne tak, zas a znovu. Posledných pár dní nebolo príliš strhujúcich či zaujímavých, hoci by sa k nim sem a tam hodila poznámka. Včerajší deň je však hodný poriadneho článku...
Dnes som sa konečne dostala k písaniu.Posledných pár dní bolo pre mňa dosť náročných, no nechcem, aby ste si mysleli, že sa vyhováram a preto sa vám to pokúsim vynahradiť. Včera som do prišla do Pittsburghu s Deborou a jej synčekom Harrisonom. Takže, aké to tu je? Aké sú moje prvé postrehy o živote v Amerike? Tak počúvajte.
Zdravím :) Som taká unavená, že by som si najradšej šla ľahnúť, ale povedala som si, že najprv napíšem článok - aby sa mi spalo pokojnejšie. Dnes bol opäť skvelý deň, tak dovoľte aby som vás oboznámila s tým aké to tu je. Takže, pozorne čítajte a budem rada, keď zanecháte po sebe nejaký odkaz :)
Som rada, že ste sa znovu rozhodli siahnuť po mojom cestovateľskom denníčku - šťastne som odletela a pristála - dva krát, zaspíkovala som si a aj trošku "zafreakovala". Budem rada, ak za sebou necháte odkaz - je super vedieť, že na vás ľudia myslia, aj keď nie ste priamo pri nich :)
Dnešný deň sa niesol v duchu posledného dňa pred odletom. Zázračne ma hneď ráno nechytila panika z cestovania. Vedela som, že budem mať ešte kopu vybavovačiek a tak som si šetrila nervičky na večer.
