Tak si tak sedím a chillim (čilím – relaxujem) v mojej izbe a premýšľam nad tým, či je tento prúd myšlienok vôbec opodstatnený a načo si ho vôbec zapisujem. A tiež, prečo som sa ho rozhodla zverejniť na mojom polomŕtvom blogu. No verte či neverte, tie najlepšie veci vznikajú práve za podobných zvláštnych okolností , a preto nechám mojím myšlienkam voľným priechod.
Za posledných pár týždňov som zistila, že život sa hýbe veľmi rýchlo. Zanechávame za sebou iba spomienky, ako stopy v snehu, tie však zmiznú, keď príde jar. Niekedy je to so spomienkami podobné. Niektoré sú dôležité, a preto si ich starostlivo oprašujeme a opäť pripomíname, zatiaľ čo sa nájdu aj tie nepotrebné, také, ktoré nám na hardisku zbytočne zaberajú miesto (zvyčajne si nepamätám, čo som mala na obed :D ). Pravdou však je, že čím viac sa zaoberáme minulosťou, tým menej pozornosti venujeme prítomnosti. To isté platí pre budúcnosť. Strach z prichádzajúcej písomky mi často dokáže zastrieť krásu prítomného okamihu. Dnešná spoločnosť nás vychováva k strachu. Azda to nevidíme? Televízne noviny, tlač, internet...
Už len málokedy sa odveziem autobusom, pretože všade chodím peši, ale keď sa ním veziem, ľahko zachytím náladu ľudí v ňom. Skúste sa niekedy na ľudí okolo seba pozrieť ako pozorovateľ a nie ako spolucestujúci, jeden z davu. Viete, čo uvidíte? Tváre. Veľa tvárí. A všetky vyzerajú rovnako, aj keď v skutočnosti nie sú. Ich výraz však áno.
Na druhej strane, stále častejšie a častejšie stretávam ľudí, ktorí si to uvedomujú. Pecka ľudí alias peckáčov, ako ich nazýva jeden super peckáč. Ich úsmevy sú plné energie a zahrejú vás. Každé ich slovo je vitálne a dostane sa vám až do srdca. Niekedy to môžu byť úplné maličkosti – ich záujmy, každodenný život a predsa...Vidíte?
Popravde, sama sa často stanem jednou z davu. Je to ako droga. Je jednoduché zapadnúť a tváriť sa, že to všetko tak má byť. Ak však čo i len na chvíľu okúsite, aké to je, byť voľný, skutočne voľný a šťastný, vnímať sýtosť farieb, vône, zvuky, pocity, budete sa chcieť oslobodiť. Pre každého táto sloboda znamená niečo iné. Pre mňa sú to slová, ktorými zachytávam myšlienky na papier, pre iného to môže byť tanec či maľovanie, šport...čokoľvek, čo vás oslobodí.
Iba si to na chvíľu predstavte. Pozvoľna kráčate po lesnej cestičke, ruky sa vám zľahka synchrónne pohybujú s vašim telom. Na končekoch prstoch cítite ten najjemnejší vánok, pľúca vám plní čerstvý vzduch, z tela odplavuje všetok nahromadený stres ako keď niekto postaví hrad z piesku, ktorý onedlho zmätie spenená morská vlna. Nádych, výdych. Napäté svaly sa uvoľňujú, telom vám od radosti prejde akási záhadná triaška. Ešte moment. Odrazu ste tam. Máte pocit, že dokážete dosiahnuť každého vášho sna. Nič vám nestojí v ceste. Nádych. Zavriete oči a pred sebou vidíte to, po čom túžite. Výdych. Oči otvoríte a dlaňami vám prebieha zvláštne brnenie, akoby vám po nich behali stovky mravčekov. Takto sa cítim slobodná.
Ktokoľvek, kto sa dostal až sem (uvedomujem si, že to nebolo vôbec ďaleko), len vám chcem povedať, ĎAKUJEM! J Viete, síce píšem najmä pre seba, niekedy v tých mojich šalamúnskych hatlaninách nájde odkaz aj nejaký odvážny čitateľ. Len sa snažím posunúť ďalej emóciu, ktorá mnou práve prebehla. Hádam niekomu vyčarí na tvári úsmev.
Prajem krásny večer, sladké sny, čo najviac tvorivých nápadov a najmä, užívajte si prítomnosť! J
Silvia Divéky
