Pamätám sa, ako zastavili policajti červeným terčíkom mňa. Prvý krát. Optimisticky naladená som sa rútila do práce a smiala sa s rádiovými speakermi. Prešla som ešte len prvou zákrutou a už tam na mňa čakal. Neónový človiečik s červeným terčíkom. Rovno pred chrámom božím. Prišlo mi zle a srdce mi začalo biť ako vyplašenému zajacovi. Naposledy som sa tak cítila tuším vtedy, keď som v bratislavskej ZOO videla medveďa hnedého. Policajt bol odo mňa len pár desiatok metrov ale kým som k nemu prihrmela, odohrala sa mi v hlave celá etuda. Začala som horúčkovito premýšľať či mám povinnú výbavu, kde sa nachádza, čo to vlastne povinná výbava je, či mám doklady, potvrdenie o PZP.... Opakovala som si predpisy, tipovala, ktorý z nich som porušila a v závere panického záchvatu som si už nebola ani istá či som vôbec dokončila autoškolu.
Neónový človek mi medzitým ukázal miesto určenia. Silno som zapochybovala o jeho výbere. Ja totiž na parkovanie potrebujem miesto pre kamióny. Predstavila som si scénu z filmu Pupendo, kde "Láďa přejel policajta". Našťastie som to dala a okamžite som začala točiť kľukou aby sa okno s kvílením otvorilo.
"Vypnite motor".
Myslím, že auto skôr zdochlo ako normálne zhaslo. Každopádne som bola rada, že policajt je už predo mnou v bezpečí. Keďže v každom filme si policajti pýtajú doklady, nevyčkala som ani na pokyn a sebavedomo som začala hľadať. Moja taška však obsahuje všetko, čo je nevyhnutné na prežitie od Bratislavy minimálne po Reykjavik. To si vyžaduje špeciálnu techniku vyhľadávania tzv. miešanie. A tak som miešala veci v kabelke v nádeji, že zacítim peňaženku.
"Doklady nepotrebujem".
Prestala som sa hrabať a v rozpakoch som sa zachichotala ako čerstvá pätnástka.
"Otvorte to".
Podával mi niečo plastové v sáčku, čo vyzeralo ako z obchodu s inštalačným materiálom. Nechápačka. Dívala som sa na neho ako na Panenku Máriu z Medžugoria a tak mi to zopakoval. Otvorila som teda sáčok a podala mu tú vec. A on ju nechcel! Nechápačka. Až keď vytiahol spoza chrbta prístroj, pochopila som. Vopchala som ten náustok (konečne mi svitlo) do testera a policajt mi kázal fúkať, kým mi nepovie, že stačí. A tak som, neskúsená, nabrala vzduch len do polovice kapacity mojich pľúc. A policajt mlčal. A mlčal. A mlčal. Keď mi už oči vyliezali z jamôk, povedal, že stačí. Zalapala som po vzduchu akoby som sa po piatich minútach vynorila z vody.
"Vyberte".
Už som sa začínala cítiť dotknutá. Veď ho ten môj náustok neuhryzne. Aha, že je trochu zaslintaný? No, bóže.
V ten okamih sa kontrola skončila. Bola som voľná. Nie som zločinec. Teraz už len vyjsť z prideleného (mini)parkovacieho miesta. Predo mnou kontrolovali ďalšieho podozrivého a vedľa mňa stál môj známy strážca zákona. Zo strachu, že mu prejdem nohu alebo vylepším kufor šoféra predo mnou som sa ešte chvíľu tvárila, že ukladám veci, zatváram okno, naprávam zrkadlá.. Až do chvíle, keď cesta predo mnou bola bez potenciálnych obetí.
Priznám sa, nepamätám si či ten policajt istotne mal červený terčík alebo sa mi to skôr marí. Ten jednoduchý nástroj však bude pre mňa vždy symbolom dodržiavania pravidiel cestnej premávky.
