Spočiatku som nevedela identifikovať v čom spočíva ten pocit hrdosti a radosti. Premýšľala som či to bolo zdravými raňajkami alebo tým, že mimino na zadnom sedadle bolo chvíľku ticho a sladko spalo. Ale nie. Príčina bola iná.
Z každej strany sa na mňa usmievali politici. Tam kde ešte pred mesiacom stála šedivá a všedná reklama na nábytok či pracovné oblečenie bol zrazu usmiaty pán v obleku. To je niečo! Niekto sa na mňa láskavo usmieval. A nielen to. Uisťoval. Že som v bezpečí a čakajú ma úžasné časy.
Pán Účtovník mi odkázal, že je na mojej strane. Super. V boji s daňovými úradmi sa mi jeho rady zídu. Ten Najvyšší ma oslovil s tým, že chráni nielen mňa ale celé Slovensko. Hneď som pokojnejšia v tomto pohnutom čase utečeneckých nájazdov na slovenské hranice. Pán Boris mi je dokonca ešte bližší. Tvrdí, že sme rodina! Úplne nezištne. Má v sebe niečo z matky Terezy. Šuhajci z požehnaného hnutia zase ukazujú svoju nesebeckú tvár. Namiesto seba a svojich úprimne usmiatych tvárí skromne prepustili miesto na bilboarde matke a dieťaťu. Vyzerá skoro ako madona s jezuliatkom. Až na tú slovenskú zástavu. Musí byť predsa jasné, že ten krpec nie je kadejaký prišelec ale slováčisko. Dokonca nás niektorí ľudomilní učia cudzie jazyky celkom úplne totálne zdarma. Közös. Neviem síce čo to znamená ale isto niečo múdre keďže fičúr s pekne upravenými fúzmi sa tvári vážne a dôstojne. Ešte sú tu skokani. Neformálne ale dôrazne ubezpečujú, že makajú. Chvalabohu. Človek mal z krčmových rečí pocit, že politici na Slovensku sa ani do práce neobťažujú. Ale ja som vedela, že majú mozole. Chúdence. Určite by to chcelo ešte aspoň pár dní parlamentných prázdnin.
A viete čo je najlepšie? Čaká nás skvelá budúcnosť. Nielen, že budeme v bezpečí v kruhu rodiny. Spoločne vybudujeme štát, ktorý nám budú aj Švajčiari závidieť. Budeme mať vyššie príjmy a nižšie odvody a dane. Tak vravia páni v oblekoch.
Takže Slováci, radujme sa! Žijeme v úžasnej krajine!
