Sedela som pri ňom, bol slabý a taký tenulinký, že som mu pod kožou videla obrysy kostí. Kedysi silný muž. Najsilnejší, najmúdrejší, najlepší v mojom živote. Moje ochranné krídla, môj strážca, lekár, učiteľ. Môj otec.
Vraví sa, že na sklonku života človek rekapituluje. Ja myslím, že sa uisťuje. Aj on sa uisťoval. Dával mi otázky, ktoré mi nepoložil už veľmi dávno. Či som šťastná, či sa darí v práci mne I môjmu manželovi, či môj brat si urovnal život, či je úspešný a spokojný. Považovala som to iba za trochu nezvyčajný rozhovor, aké sa vedú keď sedíte pri nemocničnom lôžku a počúva vás ďalších päť párov uší. Smrť dala tomuto rozhovoru úplne iný význam. Akoby sa chcel ubezpečiť, že už môže odísť. Že bude všetko v poriadku.
V tú nedeľu bol náš rozhovor príjemný. Položil si ruku pod hlavu a počúval ma ako dieťa, ktorému čítajú rozprávku. Rozprávala som mu o našom novom domove a o krásnom výhľade do marhuľového sadu. Zrazu som si uvedomila ako sa môj svet otočil. Díval sa na mňa ako na matku, ktorá mu dáva pocit bezpečia. To nie ja som sa utiekala k nemu. Bol starý, chorý a bezmocný. On potreboval moju ochranu a podporu. Doniesla som mu koláčik, ktorý mal rád a poučovala som ho, že ak sa chce odtiaľ dostať musí veľa jesť a piť. A on ma poslúchol a trasúcimi rukami si ulamoval po troške koláča. Banálne poobedie. Keby človek vedel, že to bude posledný ozajstný rozhovor povedal by niečo iné. Ďakujem, prosím, ľúbim Ťa, dal si mi do života to najlepšie. Ale možno potreboval počuť, že sme šťastní. Možno potreboval svoju myseľ preniesť do marhuľového sadu.
A tak mi neostalo nič iné len nad rakvou zašpekať ľadovým rukám, ktoré ma kedysi nosili "Prepáč, že som nespravila viac".
