Už som si zvykla na to, že správy sú plné neštastia a smrti. Možno to neznie dobre ale stala som sa imúnnou voči tragédiám, ktoré sa dennodenne reťazia v médiách. Počúvam o úmrtí ale mnohokrát nevnímam, pretože vzdialené starosti vzdialených ľudí prekryjú udalosti mojej rodiny. Občas si odnesiem nejaké poučenie z cudzej chyby, uložím si do pamäte potenciálne nebezpečenstvá ale v skutočnosti nepocítim dotyk cudzej bolesti, smútku a utrpenia.
Všetko však menia deti. Narodením tých mojich zo mňa príroda spravila úplne iného človeka. V mladosti som si myslela, že budem ten typ pragmatickej matky, ktorá sa o deti postará ale neurobí si z nich modly. Dnes sa dokážem rozplakať od dojatia keď vidím ako sa hrajú, ako si spievajú, ako sa na niečo sústredia. Nahromadí sa vo mne obrovské množstvo lásky, ktorú pozná každý milujúci rodič. Tento materinský cit neostáva len pri mojich vlastných deťoch. A zo skúsenosti viem, že ženu neopustí ani v starobe. Koľkokrát som videla reakcie cudzích starých mám, ktoré sledovali mojich potomkov, debatovali s nimi, hrali sa, hladili, učili...
Práve preto mi pohľad na trpiace dieťa zovrie srdce, zabolí a mnohokrát ukotví myšlienky na detské trápenie ešte na dlhé hodiny či dni. Ten skľučujúci pocit, je ešte umocnený predstavou, že aj moje deti mohli byť súčasťou niečoho tragického a bolestného. Vnímam strach či smútok cudzích anonymných rodičov.
A teraz, vidiac a čítajúc správy ma premkýna ťaživý pocit smútku. Hoci viem, že o problémoch hovoriť treba, nechcem sa na to dívať. Nechcem čítať o strachu rodičov, hľadajúcich svoje deti, stratené v panike unikajúceho davu. Nechcem sa dívať na fotky mŕtvych detí. Viem, že tam boli. Viem, že im niekto veľmi ublížil. A myslím, že osobnou modlitbou, vnútorným smútkom, myšlienkou im najlepšie vyjadrím ako veľmi to bolí..
