Ako jedna z mnohých, nechala som sa i ja nalákať na pútavé plagáty rozvešané po celom meste. „15 Shaolinských mníchov prichádza opäť na Slovensko. ... Táto show v podaní mníchov priamo zo SHAOLINU zatajila dych v nejednom svetovom meste. V zahraničí je tento program najnavštevovanejší a svojou jedinečnosťou patrí medzi záhady tohto sveta,“ uvádzal text na webe spoločnosti Ticketportal, dnes dostupný už len v pamäti Google.
Hoci lístky boli miestenkové, prekvapilo ma, že sa nikto s nikým nepobil a nepočula som okolo seba ani oplzlé výrazy, ako to často býva na podobných podujatiach. Každopádne, miestenkové lístky nám s priateľom nakoniec boli nanič, keďže naše zakúpené sedadlá boli rezervované pre fotografov a nám odporučili, aby sme si našli miesto sami. Zo začiatku nám to na nálade nepridalo, no neskôr sme sa zhodli, že lepšie miesta ako zboku pri pódiu sme mať ani nemohli. Naskytol sa nám totiž nevšedný pohľad do zákulisia, o ktorý bolo zvyšných pár stovák návštevníkov ukrátených.
Pohľad do zákulisia z našich exkluzívnych sedadiel
Veď kto sa môže pochváliť, že videl „pravého shaolinského mnícha“ s teniskami a šiltovkou Nike? Kto z vás videl majstrov po dvadsaťročnom výcviku (opäť zdroj Ticketportal) nacvičovať výkopy v zákulisí? Pokiaľ ste nesedeli vedľa nás, túto skvelú príležitosť ste (aspoň v Košiciach) premeškali.
Okrem spomínaných značkových prejavov asketizmu si dovolím mať ešte niekoľko pripomienok ku náplni samotného vystúpenia. Priateľ dosiaľ absolvoval zopár hodín bojového umenia a musí sa uznať, že od shaolinských majstrov sa teda mal čo učiť. Tak neisto a roztackane dopadnúť po skoku či premete, ako to dokázal jeden z nich, rodený Slováčisko nevedel ani na prvom tréningu, nieto ešte po zopár hodinách cvičenia zameraného na jeden z najdôležitejších prvkov všetkých bojových umení – duševnú i telesnú rovnováhu.
Ruky zopäté pri shaolinskom pozdrave priateľa tiež fascinovali. V kung-fu na seba musí každý pohyb nadväzovať a i samotný pozdrav je jedným z rôznych bojových postojov. Praví shaolinskí mnísi, ktorých sme mali tú česť vidieť, sú v kung-fu iste pokročilejší – veď vyvinuli postoj, na ktorý by bežný smrteľník nedokázal nadviazať žiadnym pohybom, ani keby veľmi chcel :)
Tak isto nás prekvapilo, že sa mnísi znížili pri postoji opice k takej veci, akou je zobkanie z dlane. Divadielko spojené s prevádzaním rôznych zvierat (ktoré sa inak skutočne v bojových umeniach využíva – tentoraz bez irónie), bolo síce pôsobivé a podľa reakcie publika aj zábavné, no to zobkanie z ruky istotne k správnemu bojovému postoju à la opica nepatrí.
Ďalšou zaujímavosťou boli zbrane mníchov. Nepochybujem, že na veľkoplošnej obrazovke vyzerali efektne, no pohľad „z uhla“ častokrát všeličo odhalí. Nás zaujali hrubé tyče, ktorými sa Shaolini udierali, aby dokázali svoju koncentráciu a silu. Asi to bola náhoda, no jedna z nich bola po rozlomení pri pohľade zvnútra dutá a podozrivo sa zlomila v mieste úplne čistého rezu. Obávam sa, že by som mala ísť k očnému – veď duté tyče predsa shaolinskí mnísi nepoužívajú! Rovnako ako meče, ktoré sú síce pružné (ako aj v skutočnosti majú byť), no v zákulisí sa mníchom v rukách ohýbajú i vtedy, keď ich len rovno držia v ruke. Z omylu, že ide o podvod, ma vyviedol len fakt, že zvuk po priblížení sa k reproduktorom (ktoré sme inak nemali v blízkom dosahu) skutočne znel ako svišťanie meča povetrím – nie ako spevnený alobal, ktorý som počula predtým. Uff, normálne sa mi uľavilo :)
Na záver si ešte dovolím spomenúť, že Shaolini si nepriniesli len zázračné a dlhým tréningom získané schopnosti, ale aj čarovnú veľkoplošnú obrazovku. Na tej totiž kopia so zaobleným hrotom (na ktorej neskôr mních ležal a otáčal sa na nej) vyzerala, akoby bola ostrá sťa šíp čínskeho lukostrelca. Hoci sa jej pred našimi očami jeden pán dotýkal a po jej guľatom vrcholku so smiechom krúžil prstom.
Značkový mních a najkrajší úsmev večera
A teraz už skutočne vážne. Ospravedlňujem sa kultúrnym fajnšmekrom, organizátorom i samotným účinkujúcim za mimoriadne ironický článok, no cítila som potrebu odhaliť svoje pocity a zdesenie z toho, že si podľa spomínanej show niektorí ľudia urobia obraz o tom, ako skutočné kung-fu vyzerá. Musím sa účinkujúcich (nazvať ich shaolinskými mníchmi je podľa môjho názoru urážka tohto mýtami opradeného kláštora) zastať – pripravili naozaj vtipnú show, zaujali deti i dospelých a v konečnom dôsledku prostredníctvom zvukových nahrávok (ako „vystrihnutých“ z encyklopédie) priblížili úplným laikom kung-fu. A okrem toho – na skutočne krásny a pozitívnou energiou naplnený (v pravom slova zmysle) úsmev najstaršieho z mníchov, keď sme ho fotografovali, určite nikdy nezabudnem :)
