Osudová reportáž (Eva Dobríková, Príma A)
2. kapitola
Kristína aj s Kardošom sa po dvoch hodinách v typickej bratislavskej dopravnej zápche dostali do protidrogovej liečebne. Jozef jej vysvetľoval, ako sa sem ľudia zvyčajne dostanú, rozpovedal jej mnoho príbehov so šťastným, ale i tragickým koncom. Nakoniec sa rozhodol, že ju nechá s jedným pacientom osamote, aby s ním urobila interview.
- Dobrý deň, volám sa Kristína Kováčová. Som z novín River. Mohla by som vás požiadať o interview?
snažila sa byť čo najzdvorilejšia.
- Prečo by nie?! Aj tak nás tu všetkých majú za pokusných králikov,
ironicky sa zasmial sotva na 25 - 26 rokov vyzerajúci chlapec.
- Dobre... ...tak napríklad, ako sa voláte?
- Vidím, že o túto reportáž ste práve nemodlikala, však?!
odpovedal otázkou.
- Ako ste na to prišli?
- Nerobte si srandu, kde ste preboha študovala? Vás tam neučili, že prvá otázka by nemala znieť práve „Ako sa voláte?“?
- Ako to viete?
- Študoval som žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe.
Keď toto Kristína počula, myslela, že odpadne. Nikdy by ju nebolo napadlo, že aj niekto z takejto prestížnej školy môže skončiť pri drogách. Jozef mal asi fakt pravdu...
- Aha... ...no, hmm... ...a ako ste sa dostali k drogám?
- Jednoducho. Ako väščina ľudí tu. Cez kámošov na diske.
- V Prahe?
- Samoška že v Prahe...
- A aké to boli drogy?
- No, tráva, koks... ...všeličo možné.
- OK, píšem si, marihuana, kokaín... A čo na to vaši rodičia?
- Moji rodičia??? Tí žijú až v Bystrici.
- Chcete tým povedať, že nevedia, čo je s vami?
- Ale vedia. Otca skoro trafil šľak a mamu tiež.
Kristína pochopila, že dáva príliš dotieravé otázky, a tak radšej zmenila tému.
- Ako sa tu cítite?
- Hahaha, dobrá otázka! No, je to lepšie ako na ulici, ale žiaden palác, však to sama vidíte,
nabral zasa trochu humoru.
- To teda vidím...
zamrmlala si Kristína pri pohľade na steny súce na premaľovanie.
Vtom sa však pozrela na hodinky a doslova zhíkla:
- Preboha, už je sedem! Prepáčte, ale musím už ísť. Mohli by sme sa stretnúť zajtra?
- Samozrejme, nikam sa nechystám,
rozosmial sa.
- To mi je jasné!
pokúsila sa o vtip Kristína, avšak veľmi jej nevyšiel.
- OK, tak dovi zajtra.
- Dovi.
Cestou domov Kristína nevedela, čo si má myslieť. Chlapec z liečebne, alebo z „pasťáku“, ako to sami pacienti s obľubou volajú, na ňu urobil dobrý dojem, avšak stále si dookola opakovala:
- Kris, ty fakt nie si normálna, je to predsa narkoman...
Keď došla domov, pustila si Vangelisa a začala svoj každovečerný „ukladací obrad“, ako to volal jej brat, keď boli ešte malí.
Umyť, vyčistiť zuby, učesať sa, nakŕmiť škrečka Johnyho, spať. Tentokrát však nezaspala tak skoro, ako zvyčajne, lebo stále myslela na chlapca z liečebne. Zaspala, až keď sa ukľudnila, že za tri mesiace už bude po všetkom, šéf ju povýši a prihlási sa do televízie. Myslela si totiž, že tam jej snáď dovolia robiť jej obľúbené reportáže zo sveta športu, alebo jej aspoň dovolia rýpať do politikov.
(pokračovanie v sobotu 14. 1. 2006)
