Slovným spojením "mestská krysa" ma zo žartu počastoval môj drahý cestou na opekačku. Dôvodom bol môj "mimoriadne rozvinutý" orientačný zmysel ;) a zbierka čerstvých (nevysušených a tenkých) vetvičiek spod kríku, ktoré som chcela použiť na založenie ohňa 0:)
Vybrali sme sa totiž na výlet zo sídliska KVP na Klatovianku. Zaintersovaní vedia, že ide o približne 45-60 minútovú, pomerne jednoduchú túru, hoci sa jej veľkú časť ide priamo cez les a parádne zelené lúky. Cieľom bolo otestovať moju "mestskokrysovskú" výdrž (priznávam - turistike som sa doteraz naozaj vo veľkom nevenovala) a cestu späť do mesta zakončiť opekaním. S pokojným svedomím vyhlasujem, že s tou výdržou to až také zlé nebude (len jedna jediná krátka zastávka na predýchanie ;) a na ohni opekaná klobáska skrátka stála za to ;)
Romantickú opekačku pri romantickom praskaní ohníka (a ešte romantickejšom pachu čmudu, ktorý z neho vychádzal pri spaľovaní PVC fliaš zanechaných v ohnisku predchádzajúcimi milovníkmi prírody) nám rušili len okoloidúci. Nie, nemyslite si, že na výlete s priateľom neznesiem prítomnosť iných osôb, ale títo boli skutočne výnimoční. Mali jednu výhodu. Počuli sme ich prichádzať aspoň päť minút dopredu.
Ľudia, vďaka ktorým som sa úspešne premenovala na MALOmestskú krysu, totiž v hustom lese hulákali tak hlasno, že smer svojej cesty oznamovali široko-ďaleko. Hlásky malých detí by som ešte tolerovala. No uznajte, že trojhlasné hulákanie skupinky 30-40 ročných chlapov a hrešenie ženy - ich rovesníčky v zmysle: "Kde do p**i to sme?!" by vás pri návšteve prírody teda nenadchlo. Ale aspoň som mala možnosť pripomenúť priateľovi, že môj orientačný zmysel a vyjadrovacie schopnosti v porovnaní s inými nie sú až také zlé ;)
Čo ma ale sklamalo najviac, bola skupinka pubertiakov, ktorých som pri ceste na Klatovianku obdivovala. Nadobudla som totiž dojem, že veľká partia opekajúca v blízkosti sídliska bez alkoholu a za sprievodu gitár by naozaj mohla patriť k ľuďom, akí sú mi sympatickí. O to horšie bolo moje prebudenie sa do reality, keď sme o tri hodiny našli ich niekdajšie "pôsobisko" zahádzané práznymi umelohmotnými fľašami, igelitkami a obalmi z potravín všetkých druhov. Je naozaj taký problém napchať smetie do igelitky (podľa okolitého prostredia súdim, že ich mali dostatok) a odniesť ho do koša vzdialeného necelého pol kilometra? Obávam sa, že asi áno.
Žijem v druhom najväčšom meste Slovenska (áno, súhlasim, na pomery iných krajín dedina, ale aj to je niečo ;). Nepatrím k zanieteným ochrancom prírody, dokonca odpad doma triedim len vtedy, keď sa mi v izbe nazbiera celkom slušný arzenál plastových fliaš. No keď idem na túru do lesa, idem tam predovšetkým kvôli prírode. Hoci som v lese bola dokopy trikrát v živote, nikdy by ma nenapadlo hulákať (a to pritom moja prirodzená hlasitosť je celkom slušne vysoká ;) a rušiť to nádherné ticho hôr, o ktorom sa skladajú pesničky. Hoci som opekala (či už v lese, alebo na lúke na našom sídlisku) taktiež maximálne desaťkrát, vždy som sa za sebou snažila v maximálnej možnej miere upratať.
Ale čo už. Asi som naozaj len malomestská krysa. Tie pravé, mestské, sa správajú trošičku inak.
Príroda v okolí Košíc (záber z minuloročného výletu na výhliadkovú vežu)
A pointa? Povedané trochu kruto: Mestské krysy,
- ak chcete ísť na prechádzku a oznamovať svoju prítomnosť hlasnými prejavmi na vzdialenosť troch kilometrov,
- ak vôbec nemáte záujem sledovať prírodu,
- ak oplzlo nadávate na každú nerovnosť terénu a váš orientačný zmysel je nulový,
- ak chcete opekať a nechať všetok bordel na mieste pre smetiarov, ktorí určite (nikdy ne)prídu,
choďťe prosím vás radšej na Hlavnú, po vyznačených cyklotrasách (ktorých je aj ďalej od cesty viacero), prípadne na Alpínku, ktorá už dávno nie je cieľom turistov, ale naopak - motoristov. Opekať môžete prakticky kdekoľvek - stačí sa vybrať napr. na sídlisko Nad Jazerom (robím skrytú reklamu ;). A snáď svojou absenciou v lese zachránite aspoň kúsok relatívne čistej prírody od vašich PVC fliaš a hlasných nadávok. Ďakujem za pochopenie.
