Pesimizmus Slovači vlastný...

Čo asi, sťažovali by sa... ...rovnako, ako sa sťažujú teraz a ako sa sťažovali ich matky za bývalého režimu. Rovnako ako všetci ostatní Slováci (česť výnimkám), ktorým nikdy nie je nič dobré.
Vopred sa ospravedlňujem za tvrdé slová, ale rubriku Čo ma štve som nevytvorila pre nič za nič. Nepatrím k zbohatlíckej vrstve, hoci áno - priznávam, som z podnikateľskej rodiny, ktorej sa tesne po Nežnej revolúcii dobre darilo. Pred niekoľkými rokmi však firma môjho starého otca skrachovala, on robí strážnika, babka kvetinárku a my dve s mamou prežívame, ako sa len dá. Na rozdiel od väčšiny spolužiakov brigádujem nepretržite od štrnástich rokov, všetko okrem školy si platím sama a NESŤAŽUJEM SA. Som totiž vo svojom živote šťastná a najmä som šťastná, že žijem na Slovensku.
Prečo? Rozhodne nepatrím k hrdým SNS-ákom a hoci som na svoju krajinu hrdá, nepreháňam to ;) No počúvam, čo sa deje inde na svete a vidím, že sa tu mám oveľa lepšie, než by som sa mala kdekoľvek inde.
Keby sme žili v Amerike, možno by som žila v nádhernom dvojposchodovom dome, celé dni by som sa váľala pred Playstation a do školy by ma mama vozila luxusným športiakom. Sem-tam by som sa poflákala s kámošmi po žúroch - veď mama chodí domov z práce najskôr pred polnocou, sem-tam by som blicla zo školy, keďže mama odchádza do práce už o siedmej a nemá možnosť skontrolovať ma.
Ja som však šťastná, že svoju mamu, hoci máme nezhody, vidím každý deň, mám možnosť porozprávať sa s ňou a, ak práve nie sme pohádané, pozrieť si s ňou telku či posťažovať sa s problémami. A som šťastná, že mám nádej v budúcnosti pracovať len osem hodín denne a tráviť nejaký čas aj s rodinou, pre ktorú budem zarábať peniaze. Amerika a všeobecne západné krajiny sú totiž krajinami neobmedzených možností, no len pre tých, ktorí si vedia skutočne VEĽMI tvrdo zamakať. Na to však my Slováci posledných sto rokov zvyknutí nie sme, a tak len nadávame a nadávame a nadávame...