Chlapci, ďakujeme!

1. Podarilo sa nám prekonať všetkých päť mužstiev v skupine, ktorá bola oproti "Áčkovej" podľa môjho názoru neporovnateľne ťažšia (predsa len - Lotyši a Kazaši ukázali viac bojovnosti než Nemci a Taliani).
2. Vyhrali sme päť zápasov bez toho, aby sme sa uchýlili k zákerným tvrdým faulom. Po zákrokoch našich chlapcov nikto nekrvácal, nemal nič zlomené a pokiaľ ma pamäť neklame, nemusel vyhľadať ani len lekárske ošetrenie.
3. Dokázali sme, že naši "starí dobrí mazáci" sú ešte stále vo forme. Bondra, Šatan, Demitra a ďalší hrali výborne a dokázali, že do zlatého fondu slovenského hokeja (resp. tvrdo povedané - starého železa) ešte pekných pár rokov patriť nebudú.
4. Dokázali sme, že na Slovensku sa rodí talentovaná mladá generácia schopná hrať aj napriek nedostatku skúseností najmä srdcom, a to kvalitne. Za všetkých spomeniem Meszároša, ktorý sa za svoje prvé olympijské vystúpenie rozhodne hanbiť nemusí.
5. Definitívne sme vyvrátili kritiku našich brankárov, spomedzi ktorých sa na posledných šampionátoch skloňovalo viac-menej iba meno Janka Lašáka. Po Zimných olympijských hrách 2006 sa to určite zmení - zázračné zákroky Križana v zápase so Švédmi a Budaja v oboch zápasoch, ktoré odchytal, si budeme ešte dlho pamätať.
6. No a na záver zopakujem to, čo sa v súvislosti s hokejom u nás hovorí už od petrohradského šampionátu: ešte snáď nikdy v histórii sa nikomu nepodarilo zviditeľniť našu maličkú krajinu tak, ako to dokázali naši Zlatí chlapci. A hoci zlato nezískali už štyri roky, pre mňa a myslím, že aj mnohých ďalších, ostanú zlatými navždy.
Za toto všetko vám, chlapci, z celého srdca ďakujeme!