Moja skúsenosť s cenzúrou v komunizme

Pýtate, čo tu idem písať? No... len veselú spomienku na to, ako som obabral systém. Mal som päť rokov (osem mesiacov pred revolúciou, bol marec 1989) a bol som už dva týždne na liečení.

Liečenie, to bolo pre mňa niečo ako dovolenka. Ako dieťa som bol som veľmi chorľavý a tak som šiel na niekoľko týžďnový liečebný pobyt do Nízkych Tatier. Také niečo vtedy fungovalo a fungovalo aj to, že tam boli dobré a zlé sestričky.

Fungovalo aj niečo ako deň, keď sme písali listy našim rodičom. Bolo to povinné pre všetky deti. Písať sme mohli samozrejme iba pozitívne veci. Ja som až tak pozitívne nepísal a najmä o istej sestričke, ktorá nám kontrolovala listy.

Ani ma nenapadlo, že listy vôbec niekto kontroluje. Považoval som za samozrejmosť, že si to nikto nemôže prečítať. Keď som však videl, že kamarátom to kontroluje sestrička, ktorú som nemal moc rád, tak som cítil problém. Oprávnene. Videl som ako jedno dieťa potrestala za to, že nepekne písalo práve o nej. Nikto ju nemal rád. A ona mala právo kontrolovať listy. Rýchlo som musel niečo vymyslieť. Po prvé som musel niečo napísať a po druhé muselo to byť pekné, čo by mi odoslala.

Rýchlo som si teda vypýtal nový papier. Na otázku prečo, si už nepamätám, čo som vymyslel, ale vymyslel som to dobre. Dala mi ho. Veď od päť ročného dieťaťa nikto nečakal, že mu práve chce prejsť cez rozum. A ja som vedel, že nič také odo mňa nečakajú. Hral som sa na nemožné päť ročné dieťa. Keď som dostal nový papier, tak som naň napísal niečo pozitívne o tábore a o jednej dobrej sestričke. Meno som nespomenul, aby si každá sestrička mohla domyslieť, že je to o nej. Tá, ktorá to kontrolovala si to možno aj myslela, aj keď to o nej vôbec nebolo. Poslala ho.

Ten druhý, kritický list, som si prepašoval pod tričkom do mojej izby. Ešte som si od dobrej sestričky zohnal obálku a známku s výhovorkou, že som to zabudol poslať mame a bude smutná ak to nedostane. Tá dobrá sestrička tiež síce kontrolovala, čo som napísal, no aj pre ňu som mal pripravenú dobrú verziu. Ešte som ju aj nadšene prosil, aby som ten list mohol aj sám odoslať. Môjmu detskému nadšeniu veru neodolala. A tak mi už nič nebránilo, aby som do obálky dal tú kritickú verziu. Jednoducho mission impossible, ktorá mi vyšla. Na druhý deň, keď sme šli na raňajky, sme prechádzali okolo poštovej schránky a tam som ten list hodil. A tak sa moja mama dozvedela pravdu o cenzúre, o zlej sestričke, ale aj o tých dobrých veciach. Necenzurovane :).

Neskôr som bol poradcom ostatných detí, keď chceli vedieť, ako poslať domov kritický list. Stal som sa tam machrom :).

Aj keď odvtedy už ubehlo viac ako 20 rokov, stále sú ľudia, ktorí mi pripomínajú mojú zlú sestričku. Mám pocit, že aj mnoho politikov je stále ako ona. Či už sú zo Smeru, SNS, HZDS, SDKÚ, KDH, Most-Híd, SaS... nemajú radi kritiku.

Dnes viem, že ak chcem poriadne vedieť niečo o veciach, ktoré ma zaujímajú, tak musím čítať informácie z rôznych názorových táborov a nejako si to poskladať. Tá zlá sestrička ma niečo naučila. Najmä to, ako ľudia chcú, aby sa o nich iba dobre hovorilo a písalo, aj keď si to nezaslúžia.