Publikovanie na internete malo viacero výhod. S papierovým časopisom som sa musel trápiť s grafikou, tlačou a podobne, ale ani na internete to nebolo až také jednoduché. Musel som riešiť kopu otázok. Aký bude mať stránka dizajn? Akú farbu bude mať?
Pomaly som začal spoznávať značky HTML a neskôr dynamické programovanie s PHP. Zistil som, že existujú voľne dostupné redakčné systémy, ktoré si môžem upraviť podľa svojich predstáv.
A neustále mi vŕtali hlavou otázky... Ako bude vyzerať titulok? Aké veľké bude písmo? Aký štýl písma vyberiem? A čo pozadie textu? Keď som nakoniec vyriešil všetky problémy, tak som stránky musel vyladiť tak, aby sa to dalo prezerať cez rôzne prehliadače.
Trvalo dlhý čas, kým som bol spokojný. Potom som to chcel dať na internet.
Keďže som nemal moc peňazí, musel som si vyhľadať nejaký „free webhosting“. Tam som si nahral stránky cez FTP, vyladil databázu a mohol som začať písať.
Juchú!
Napísal som svoj prvý článok. Písal som o svojich potulkách po Slovensku a zahraničí, o Bohu a o svojich názoroch na svet. Fotky som vždy najprv upravil a poctivo pomocou HTML nastavil ich správnu veľkosť na stránke.
A ako si zoženiem čitateľov? Jednoduché, veď pošlem kamarátom link.
Prečítali si to. Fajn, ale aby si to všimol aj niekto mimo sveta kamarátov, tak som musel stránku vyladiť pre vyhľadávače. Ďalšia práca naviac. Neskôr ma za deň ma navštívilo aj 40 ľudí. Skvelé! A keď som prestal písať, tak vyhľadávače si už moju stránku prestali všímať. Oni si totižto indexujú stránky na predných priečkach, ak ju pravidelne ľudia navštevujú a ak ju pravidelne aktualizujete.
Takže moje dielko sa stratilo v internetovom oceáne.
Potom prišiel email od prevádzkovateľov, že rušia „free webhosting“. Musí sa platiť. A ja som zaplatil, no nejako si to nevšimli. Vypisoval som im a nič. Celú moju prácu zrušili. A ja som nemal chuť začínať odznova. Ja som chcel písať.
Neskôr som objavil blogy na SME. Poznal som aj blogspot a podobné systémy, ale tu sa mi to páčilo.
Začal som to pozorovať, čo je to zač. Malo to kopec pravidiel a ja som bol zvyknutý na voľnosť. Na tie pravidlá som si rýchlo zvykol, ale mal som písať pod vlastným menom a s fotkou? Mal som radšej svoju prezývku. Aj anonymitu. Čo už. Aj na to som si zvykol.
Čo sa mi však na blogoch najviac zapáčilo? Jednoducho napíšem článok, kliknem a všetko je vyriešené! Žiadna práca s databázou, nemusím sa trápiť s webhostingom, nemusím vymýšľať dizajn stránok, nemusím vymýšľať farbu a veľkosť titulkov. Nemusím sa báť, že mi zrušia stránku bez toho, aby som o tom vedel.
Všetko je tu pripravené. Stačí iba písať a netrápim sa s tým, ako sa to zobrazí v Internet Exploreri. Všetko funguje bez problémov.
A čitatelia sa vždy nejaký nájdu! Úžasné! Dokonca ich je viac než 40. A dokonca aj reagujú na moje články, aké milé!
Blogy sú skvelé. Ľudia môžu písať bez toho aby sa učili všetky tie základy programovania. Stačí k tomu internet, chuť písať a môžete publikovať! A kvalita internetu vraj upadá? Neverte tomu. Dlhé roky sledujem vývoj internetu. Mal som ho doma, ešte keď ho mala na Slovensku iba hŕstka ľudí. A už vtedy ste mohli nájsť kvalitu ako aj nekvalitu.
Teraz si môžem nájsť hocičo. A blog je iba ďalšou bránou k dobrým informáciám. Nejdem hodnotiť, čo je dobré a čo je zlé. Pretože každý má možnosť nájsť si to svoje.
Mnoho mojich obľúbených knižných autorov si založilo blog, aby naďalej mohli šíriť svoje myšlienky, ktoré ma fascinovali. Nemusím čakať na ich ďalšiu knihu.
Vďaka blogu sa objavujú nové talenty aj u nás. Píšu aj ľudia, ktorí nemajú chuť stať sa spisovateľmi, ani sa nechcú stať žurnalistami. Píšu o svojom živote a mňa zaujíma aj život ľudí okolo mňa. Život ľudí na Slovensku. Ich myšlienky, príbehy, postrehy. Nech žijú blogery! Aj diskutéri! Ja som za blogy vďačný!
