„Smrť, tvoje meno je Pýcha.“
Niekoľkokrát si tu vetu nahlas prečítal a zdala sa mu, že je dokonalá. Rýchlo bežal a citoval ju svojim známym. Potom ju ešte napísal viackrát a rozosielal ju ďalším známym zarámovanú so svojim podpisom. Svoju vetu si nechal vymaľovať ozdobným písmom a zavesil si ju do všetkých izieb svojho domu. Každému návštevníkovi ju ukazoval a sám vydržal hodiny sedieť a kochať sa ňou. Roky plynuli a žiak už žiadnu ďalšiu vetu nenapísal. Aj tak sa okolo neho vytvorila skupina priaznivcov, ktorí ho obdivovali pre tu jednu vetu. A tak sa dočkal aj role majstra a preslávil sa. Keď umieral, bol obklopený žiakmi a pozeral sa, ako veľakrát predtým, na tú jednu vetu, ktorá visela v jeho izbe.
Pozeral sa na ňu, dlho a v tichosti a na jeho tvári sa zračilo prekvapenie. Potom na vetu ukázal a povedal svojim žiakom: „Škoda, že som ju pochopil až teraz.“
Potom si nechal podať pero a papier a napísal svoju druhú a poslednú vetu:
„Šťastní sú tí, ktorí spoznajú svoju pýchu skôr než svoju smrť.“
