Rytier sa prebral a začal s radosťou rozprávať o tom, ako v neďalekej dedine vystopoval zlodejov, ktorí kradli ľuďom ich zásoby jedla. Všetko im vrátil a zlodejov poslal pred súd.
Potom rozprával o tom, ako v ďalšej dedine hľadal jedného strateného syna, no nepodarilo sa mu ho nájsť. Avšak na druhý deň sa niektorí dedinčania k nemu pridali a našli ho.
Publikum mu zatlieskalo a bardi sa predbiehali, kto napíše o tom krajšie verše.
Rytier však sklonil hlavu a veľmi sa netešil. Publikum stíchlo. Čudovali sa, čo sa s rytierom deje.
"Cválaš hrdo na svojom bielom koni, majestátne, ako veľký záchranca, no v tvojich očiach vidím ťažobu. Nevyzeráš ako vykupiteľ. Vieš o tom, že nemôžeš ľudí spasiť, ale ľuďom sa páčia tvoje skutky," podotkol druid.
"Nerozumiem ti múdry druid. Pokiaľ vládzem tak ľuďom pomáham, ale je pravda, že nestačím na všetko," ohradil sa rytier, no potom sa zamyslel. Náhle porozumel druidovej poznámke.
Zarazil sa a rukou si prehrnul vlasy. Pousmial sa. Konečne ho prestal prenasledovať ťaživý pocit bezmocnosti. Doteraz mal nepríjemný pocit z toho, že ak pomôže jedným, nedokáže pomôcť iným. Kto vie, kde by sa práve zišla jeho pomoc, ale nemôže byť predsa všade. Nerozumel, aký to ma všetko zmysel. Až do tejto chvíľe.
"Nedokážem síce zachrániť všetkých, ale ľudia napodobňujú činy, ktoré sa im páčia. Nemusia na nikoho čakať a ako som už veľa krát videl, tak ani nečakajú. Pomáhajú si navzájom a to je dôležité."
Druid ožil. "Teš sa z toho mladý rytier. Vystihol si to. Ty a tebe podobný hrdinovia ste pre ľudí inšpiráciou."
Bardi sa potešili tomuto rozhovoru. Aj oni viac porozumeli svojmu údelu. Spievajú o hrdinských činoch a dávajú ľuďom podnety, aby ich následovali.
"Nebudeme za chvíľu my rytiery zbytočný?" uškrnul sa rytier.
Druid si potiahol z fajky, pokýval hlavou a vybafol dym. "Vždy sa zíde niekto, kto ľuďom pripomenie, že sú schopní pomáhať svojim blížnym," zažartoval.
Pri ohni vypukol bujarý smiech. Muzikanti začali hrať, všetci sa pri ohni uvoľnili a veselili sa až do rána.
